*She wants a revenge*

14.Kapitola

Lucy

Tieto potulky lesom mi robia naozaj dobre. Cítim sa voľne a môžem pokojne dýchať čerstvý vzduch, nie ako keď som bola zatvorená v jednom dome a občas len medzi štyrmi stenami. Som ako papagáj, ktorého práve pustili po veľmi dlhom čase z klietky a poletujem všade-tade. Mnohokrát som zažila pocit, že som tadiaľto už išla, ale to preto, lebo les je obrovský a v podstate všade veľmi podobný. Mrzí ma, že som ešte nenašla žiadny zdroj pitnej vody, alebo aspoň jazero. Samozrejme, nemôžem očakávať len tak jazero uprostred hustého lesa, lenže na svete existujú aj výnimky. Nemám vôbec potuchy, akým smerom mierim a kam ma moje nohy zavedú. Občas aj zabúdam, že sa nesmiem len vláčiť, ale naozaj musím svižne kráčať. Preto opäť pridám do kroku a verím, že sa v tomto tempe udržím dlho. Pokým sa, samozrejme, opäť nezamyslím nad krásou slobody a nezačnem si ju vychutnávať. Vtedy sa vždy niekde zastavím alebo iba spomalím krok a hľadím ku korunám stromov, ako pomedzi ne prelietavajú malé vtáčiky. Keby mal človek schopnosť lietať, môj život by nebol ani zďaleka taký, ako ho prežívam teraz. Bola by som slobodná, presne tak, ako tie malé vtáčiky tam hore.

A zase sa prichytím pri tom, ako nenápadne spomaľujem svoj krok. Musím byť racionálnejšia, nesmiem sa rozpúšťať nad rozprávkami a nad vecami, ktoré sú fyzicky nemožné. Zvraštím čelo a zrýchlim. Myslím, že je načase preskúmať Arthurov mobil, no najskôr ho budem musieť nejako odblokovať a dostať sa doň. Mám ho ešte stále zazipsovaný vo svojom vrecku. Popri chôdzi ho vytiahnem a stlačím to jediné čierne tlačidlo dole v strede. Prst posuniem pozdĺž obrazovky a stane sa presne to, z čoho si sama pre seba zvýsknem od radosti. Namiesto deviatich čísel uprostred sa mi telefón priamo odomkne a ja mám prístup ku všetkému. Moje nohy úplne zastavia a ja iba s radostne vypúlenými očami naň hľadím. Takto naširoko sa posledné dva dni usmievam naozaj často. Mala by si utekať častejšie, prebleskne mi hlavou. Zarehním sa popod nos. Na nič nečakám a idem sa trochu pohrabať. Prvé, čo si musím overiť je, či má Arthur ešte stále číslo na údajne jedného z jeho najlepších priateľov. Zájdem do kontaktov a čo nevidieť sa dostanem k písmenu J. Jackson... Jacob...j-j-j... Jeffrey Gutt. Slovami neviem opísať tento skvelý pocit. On tam naozaj má Jeffove číslo. Akoby do mňa vošla nová vlna nádeje, ktorú som pri Alessandrovi už dávno stratila. Tentokrát nič neriskujem a nikto ma ani nemôže zastaviť. Ten pocit je naozaj neopísateľný. Mám tu veľmi slabý signál a polovica batérie je preč. Nesmiem na nič čakať.

Vytočím jeho číslo a mobil si priložím k uchu. Znovu sa dám do kroku a popri vytáčaní sa ustráchane obzerám po okolí, či sa tu náhodou niekto neskrýva a nezapočuje ma. V telefóne sa zrazu ozve pokojný, ale mierne prekvapený hlas. Dych sa mi od samej radosti zrýchli a oči sa mierne rozšíria. Nohy mi zdrevenejú. Nedokážem uveriť, že ho počujem.

,,Arthur?" ozve sa po chvíli, keď mu nič neodpovedám.

,,Jeff, to som ja." poviem plachým, priam nezreteľným hlasom. On ma však hneď spozná.

,,Lucy?!" v telefóne počujem, ako niečo spadlo na zem. Podľa všetkého to bola stolička, na ktorej pravdepodobne sedel. Ach, ty môj Jeffrey.

,,Lucy, kde si? Čo som ti hovoril?!" nalieha na mňa. Áno, viem, nemala som mu už vôbec volať, nijako sa s ním spájať a za žiadnu cenu utekať Alessandrovi. Pamätám si, ako mi to všetko prísne hovoril. Lenže teraz už niet cesty späť. Musím sa osmeliť, doparoma!

,,Jeff, utiekla som. Arthur nie je ten kamarát, za ktorého si ho považoval. Ukradla som mu mobil, ale to ti všetko vysvetlím neskôr. Nevieš veľa vecí, musíš ma nájsť, Jeffrey."

Zmätene sa obzerám čím ďalej, tým viac po každom zákutí tohto lesa a pomedzi to sa snažím čo najstručnejšie Jeffovi zhrnúť situáciu a zdá sa, že mi porozumel.