*She wants a revenge*

10.Kapitola

,,Toto ma naozaj zabíja, Alessandro!"

,,Mariposa sa ťa nebude pýtať, či ti to je príjemné."

Túto vetu mi opakuje už po stý krát. Uplynulo niekoľko dní odvtedy, čo mi povedal o Mariposovi trochu viac. Každý deň na mne skúša nové a nové veci a snaží sa znížiť môj prah bolesti. Každý večer mi ošetruje nové rany, ktorých počet sa pribúdajúcimi dňami zvyšuje. V jeho očiach však vidím, že sa mu tento režim zapáčil.

,,Nadnes už je toho naozaj dosť!" silno sa zapriem rukami a odstrčím ho ďalej. Cúvnem o dva kroky dozadu a narazím do chladnej steny. Nedokážem sa poriadne udržať na nohách. Zadkom sa opriem o stenu a mierne sa prehnem, aby som mu dokázala, že nie som len taká obyčajná handra a ustojím tú bolesť. Obaja máme potrhané oblečenie, sme spotení a zadýchane na seba hľadíme. Mierne pootvorí ústa, akoby nad niečím premýšľal. Obzerá si celé moje doudierané telo a len mlčí.

Jeho mierne ľútostivý výraz však nahradí arogantný. Jeho pohľad je pyšný a ukazuje, kto tu je v skutočnosti dominant. Ruky si hrdo zloží na prsiach a vystrie sa. Aj cez to špinavé biele potrhané tričko vidím, ako sa mu napínajú svaly.

,,Musíš si uvedomiť, srdiečko, že ak Mariposovi nedáš to, o čo bude žiadať, bude sa k tebe správať ešte horšie, ako som sa kedy správal ja. Nesmieš zabúdať, že on sa ťa na nič nebude pýtať."

,,Prečo ma neučíte s ním bojovať? Prečo ma učíte, ako vydržať jeho bitky? Myslíte iba na seba, pretože ste mi veľakrát hovorili, že ma chcete poriadne zmastiť. Iba ste si museli nájsť dôvod, ako-" nestihnem dopovedať vetu, a už stojí pri mne. Rukou mi zapchá ústa a ja nie som schopná prehovoriť čo i len slovko.

,,Povedal som ti, že ťa nemienim učiť bojovať s ním? Nie. K tomu tiež dôjde, najskôr sa však musíš sama naučiť brániť sa. To ti ja neukážem, na to musíš prísť ty sama. A až na to prídeš, vtedy ti poviem, čo robíš zle a čo treba vylepšiť. Obrana je základ, až potom ťa môžem učiť rôzne údery a tak ďalej. Zatiaľ tu len mrnčíš ako malé decko. Zobuď sa už, Lucy." vyhreší ma priamo do očí a pustí mi ústa.

,,Neznášam vás." zamrmlem potichu, keď je ku mne otočený chrbtom.

,,Ja viem, zlatko. Jedného dňa mi však budeš ďakovať."

Oboma rukami schytí lem svojho trička a dá si ho dole. Pohľad sa mi naskytne na jeho skvele vypracovaný chrbát. Tričko si prevesí cez rameno a otočí sa ku mne. Ja však už sedím na zemi, neschopná akéhokoľvek pohybu. Alessandro ku mne podíde a postaví sa priamo oproti mne - môj pohľad však smeruje k zemi. Keď vidí, že naňho nereagujem, drepne si. Predlaktiami sa oprie o pokrčené kolená a iba tam nehybne čaká. Zrazu však jeho ruka poputuje k mojim vlasom a láskavo ma po nich pohladí. To však ani trochu nezmierni tú bolesť, ktorá mučí celé moje telo.

Jeho ruka po chvíli zmizne do stratena. Tentokrát schytí lem môjho trička a začne ho pomaly ťahať smerom hore. Prudko mnou trhne a v momente mu stlačím zápästia. Naštvane naňho fľochnem.

,,Zlatko, máš ho roztrhané a špinavé od krvi a všeličoho iného. Ako si videla, taktiež som si ho radšej dal dole. Upokoj sa a pusti ma."

,,Mne to nevadí."

,,Nesmieš ho mať na sebe, bohvie, aká špina sa ti dostane do tela." odvrkne a začne ma naozaj vyzliekať.

,,Viem si ho dať aj sama dole." hneď sa zháčim.

,,Vieš sa sama ledva pohnúť, Lucy. Nebuď už taký strachopud."

Pri slove strachopud na mňa žmurkne a priateľsky sa usmeje. Niečo mi hovorí, že už mi nič nemieni spraviť. Budem teda veriť svojej intuícii a pustím ho.