*She wants a revenge*

6.Kapitola

Vošiel dnu, ako tá najtichšia myš v celom okolí. Bodaj by nie, keď to trénoval dlhé mesiace. Podišiel k jej posteli tak jemne, ako vánok udierajúc o okná izby. Skrčil sa a pozrel sa na jej sladkú detskú tváričku. Bola tak nádherná. Pokojne a pravidelne dýchala, presne, ako malé dieťa uprostred najtvrdšieho spánku. A je pravda, že v skutočnosti spala. Každú noc ju potreboval vidieť. Tak veľmi chcel, aby už dospela. Tak veľmi žiadal, aby sa jej mohol ukázať... ale nemohol. Bola až príliš malá na spoznanie diabla.

Podišiel ešte bližšie. Z tváre jej odhrnul kučeravé vlásky, ktoré začal jemne hladiť. Miloval ten pocit. Miloval mať zamotané prsty v jej neposlušných vlasoch. Keď slečna vyrastie, bude sa v nich prehrabávať každý deň, až kým ho to neomrzí. Oh áno.

Pousmiala sa. Vždy sa pod jeho jemným dotykom pousmeje, a dnes tomu nebola výnimka. To mu vždy zvýši ego a zlovestný úsmev na perách. Veľmi sa teší na tú chvíľu, keď sa jej bude môcť dotýkať po ďalších partiách tela. Každým dňom sa jej chce viac a viac predstaviť, ale nemôže. Také zlaté dievča, a skláňa sa nad ňou taký neskrotný diabol. Doteraz sa jej prehrabáva vo vláskoch.

,,Keď vyrastieš," prihovorí sa jej šeptom, ,,budeš tá najneskrotnejšia žena pod slnkom. A už sa teším na ten deň, keď sa mi podarí ťa skrotiť. Budeš pod ochranou človeka, ktorého budeš neznášať. Budeš v narastajúcej moci vraha." a on veľmi dobre vedel, že ho malá mafiánka bude nenávidieť.

Tentokrát sa malá slečna pomrví. Ten hrôzostrašný hlas sa jej priplietol do jednej z jej nočných môr, ktorými už nejaký čas trpí. To ho donúti pousmiať sa. Už teraz je z nej veľká bojovníčka.

,,Neboj sa, srdiečko, je to len nočná mora. Dobrú noc."

Dlhé prsty si vymotá z jej strapatých vláskov. Palcom ju pohladí po jej malinkom, jemnom líčku a nakloní sa k nej ešte bližšie. Až tak blízko, že sa perami dotýka toho malého líčka, na ktorom zanechá letmý bozk. Ten pocit je na nezaplatenie. Malé ležiace klbko sa po tomto geste pousmialo a prestalo sa mrviť. Ten bozk, sladký sťa od mamy ju upokojil. To však malá slečna ešte nevedela, že ju pobozkal samotný vrah.

***

Dobre teda. Už len obuť sa, otvoriť dvere a nastúpiť Alessandrovi do auta. Bohvie, ako ďaleko je civilizácia. Dúfam, že nebudeme cestovať dlho. Rok aj pol som nevidela žiadneho iného človeka, okrem Alessandra. To je na zbláznenie... možno to už na mňa doľahlo.

Obujem si topánky a podídem ku dverám. Chytím kľučku do ruky, no moje telo náhle zamrzne a nedokážem ju stlačiť. Naposledy, keď som to urobila, bola som zbitá. Ihneď sa mi vybavia spomienky na bezradnú noc pod Alessandrovou rukou a v žalári. Zozadu počujem uchechtnutie.

,,Máme rešpekt, slečna, že?" zasmeje sa aj po druhýkrát. Spoza mňa natiahne ruku, položí dlaň na moju zovretú päsť a spoločne otvoríme dvere. Som naozaj prekvapená, že som sa nedokázala pohnúť. Až Alessandrova ruka, zvierajúca tú moju ma zobudila a dokázala rozhýbať.

,,Tu máš kľúče, zlatko." zakričí, keď prejde niekoľko metrov vonku pred dverami a hodí mi ich. ,,Zamkni dvere, prosím ťa." len tak-tak som ich chytila.

Celá roztrasená a neistá začnem skúšať, ktorý kľúč je správny. Trvá mi to pomerne dlho, pretože sa neviem trafiť do kľúčovej dierky. A počas mojich márnych pokusov zistím, že mám rešpekt aj pred Alessandrovými dverami...

Vonku je už tma a povieva pomerne chladný vietor. Chladný, ako môj Vietor. Vo večerných hodinách sa posledné dni zvykne rapídne ochladiť, preto som si vzala sveter. Alessandro si vzal sako.