*She wants a revenge*

20.Kapitola

Lucy

Ako malé dievča som vždy ležala v tejto polohe, keď ma čokoľvek trápilo. Vždy bola v izbe tma, pretože nad väčšinou detských zbytočných problémov som rozmýšľala večer. Mala som zapnuté malé svetielko, pretože strach z hlbokej tmy ma dlhý čas nedokázal opustiť. Aj v tomto veku mám z tmy nepríjemný pocit, ale nie tak silný, ako kedysi. Možno sa toho pocitu časom zbavím nadobro.

Ani neviem, ako dlho už takto nehybne a na pravom boku ležím. Mám pokrčené kolená, jednu ruku pod vankúšom a druhou mám ochranne prikrytú polovicu tváre. Áno, ležím hore vo svojej posteli. Zopár hlbších rán mi ešte trochu krváca a štípe ma takmer každý kus tela. Najviac ma bolí to najcitlivejšie miesto každej ženy. Je veľmi zlé mať hlavu plnú myšlienok a nepríjemných spomienok, a popritom sa cítiť ako prázdna plechovka od piva, zahodená uprostred rušnej ulice. Ale len jeden človek do nej kopne. Jedenkrát, potom druhý, tretí, až kým si ju nedokope k domu. Potom ju nechá ležať na mieste, kam naposledy doletela a ide spokojne domov.

Som presne tá plechovka. Mám strach z pomyslenia, že sa to ešte neskončilo. Nie, ani zďaleka ešte nie je koniec a bolesť nie a nie ustúpiť, aspoň o trošku. Preto už veľmi dlho potichu vzlykám a zmáčam svoj vankúš. Potrebujem zázrak, aby ma dostal ďaleko preč od tohto trápenia.

Niekto jemne zaklope na dvere. Od strachu ma trhne a nemám odvahu sa pozrieť, kto práve vstupuje do mojej izby. Vedľa mňa si opatrne drepne mužské telo a vedľa seba položí hnedý kufrík. Všetky pohyby robí veľmi pomaly a potichu, akoby prechádzal okolo malého spiaceho dieťaťa s nádejou, že ho nezobudí. Ja mám ale oči neustále otvorené a zaklincované do jedného bodu. Už veľmi dlhý čas.

Začne ma odokrývať, ale mne sa to nepáči a začnem sa protestne zmietať. Ten chlap v momente prestane a jemne ma chytí za ruku. Svoju tvár umiestni priamo do dráhy môjho pohľadu a môj bod, na ktorý som sa celý čas pozerala, zmizne a nahradí ho nos toho pána. Palcom upokojujúco hladí moje hánky a pozerá sa mi pri tom do očí. Usmeje sa. Tak starostlivo, ako to dokáže málokto. Tými gestami si vo mne vybuduje dôveru a keď sklopím dole zrak, naznačím mu, že môže pokračovať.

,,Si naozaj zviera." povie nespokojne pri pohľade na mňa, aj keď tá veta nebola adresovaná mne.

,,Sprav iba to, čo musíš."

Ten hlas! Panebože, išiel rovno od dverí. Je tu... Od strachu sa mi rozšíria viečka a z pokojného pulzu sa stane súťaž o najväčší počet úderov za minútu. Ten chlap to vidí a snaží sa ma čo najrýchlejšie upokojiť.

,,Vypadni, takto ju iba viac znepokojuješ!" bráni ma.

Nastane ticho. Iba netrpezlivo čakám, čo mieni spraviť. Započujem koky, ale neviem, kadiaľ smerujú. Za krátku dobu sa zatvoria dvere a ten pán predo mnou si slobodne vydýchne. To znamená, že nevkročil dnu, ale zatvoril dvere zvonka. Taktiež si vydýchnem.

,,Ahoj, Lucy. Neviem, či si ma ešte pamätáš, ale pravdepodobne sa mýlim, keďže to nebolo veľmi dávno. Som doktor Fallon, spomínaš si na mňa?"

Poobzerám si dôkladnejšie jeho tvár a iba nemo prikývnem.

,,Som rád. Prišiel som ti pomôcť a trochu ťa zbaviť všetkých tých rán. Dovolíš mi, všakže?" jeho kútiky sa opäť pozdvihnú. Cítim, že môžem doktorovi Fallonovi veriť a preto mu to dovolím. Správa sa naozaj veľmi jemne a zdvorilo, čo ma hladí na srdci. Pamätám si, aké žarty si zo mňa minule robil, keď som sa zobudila v jeho nemocnici.

,,Dobre. Budem ti musieť dať dole tričko a nohavice, aby som sa dostal priamo k ranám. Sľubujem, že nespravím nič, čo mi sama nedovolíš. Vždy ti dopredu poviem, čo budem robiť a budem s tebou neustále komunikovať. Môže byť?"