*She wants a revenge*

13.Kapitola

Ženiem sa rýchlo ako víchor. Konáre stromov mi šľahajú do tváre a nepríjemne ma udierajú po celom tele. Párkrát sa o jeden z nich zachytím, niektoré v tej rýchlosti aj odtrhnem. Rukami sa snažím odvracať ich z cesty a tým sa zbavovať čo najväčších prekážok. Keď stisnem dlane v päsť, cítim nepríjemné škrabance a rezné rany. Bežím už celkom dlho a viem, že som niekoľko míľ ďaleko od Alessandrovho domu. V hlave si premietnem približnú dĺžku celej cesty, ktorú som zatiaľ prekonala. Pálenie a bolesť v mojich nohách som dávno prestala vnímať. Keď sa však nachvíľu zastavím, začnú sa mi podlamovať kolená a nepríjemný pocit opäť stúpa od mojich piet, cez lýtka, kolená až po stehná. Zhlboka si vydýchnem a od vyčerpania spadnem na zadok. Nedokážem už ďalej bežať, preto si musím oddýchnuť. Prišúcham seba a svoje veci k hrubému kmeňu stromu, batoh si zvesím z chrbta dole a opriem sa o kmeň. Zavriem oči a len zhlboka dýcham. Bezvládnymi rukami sa natiahnem po fľašu, otvorím ju a plnými dúškami sa napijem. Musím byť šetrná, inak prídem o vodu hneď prvý deň.

Pohľad pretočím hore ku korunám vysokých stromov a všimnem si, že začína svitať. Je zaujímavé, že človeku dokáže obyčajné svitanie vyčarovať úsmev na perách. Nedokážem rozprávať, pretože ten studený nočný vzduch mi podráždil hlasivky. Viečka mám čím ďalej, tým ťažšie. Už sa nedokážem pohnúť. Nesmiem zostať celých dvadsaťštyri hodín hore, pretože ten spánok dlhý čas nedoženiem. Zavriem oči a konečne v sebe cítim pokoj. V momente zaspávam. Nohy a dlane mám v jednom ohni, no ja sa aj tak usmievam, pretože si až teraz naozaj uvedomím, že som Alessandrovi utiekla.

***

Na nohe ma niečo maličké a ostré šteklí. Zvedavosť mi nedá a pomaly sa začnem prebúdzať. Zazívam a jemne pootvorím oči. Privriem ich naspäť, no v momente si uvedomím, že som práve na svojej nohe videla malú veveričku. Nadšene roztvorím viečka od seba a v miernom šoku pootvorím ústa. V živote som nevidela veveričku z tak neuveriteľnej blízkosti. Priamo na mojej nohe! Je naozaj nádherné pred sebou pozorovať malého tvora, ktorého som mala možnosť ako malé dieťa obdivovať len cez staré, vtedy ešte železné okná na základnej škole. Naša trieda bola otočená k menšiemu lesu, kde sa občas okrem konárov stromov sem-tam hýbalo aj čosi iné. A teraz mi to sedí na nohách. Obzerá sa na všetky smery, akoby len prvýkrát videla les. Ktovie, čo sa jej teraz ženie jej malým mozočkom.

Spomeniem si, že v batohu mám schované niečo, čím by som si ju vedela získať. Opatrne sa natiahnem k batohu a snažím sa mať nohy v čo najstabilnejšej polohe, aby som ju prudkým pohybom nevyplašila. Oh, veď to by bola naozaj škoda! Takýto zážitok sa nevidí každý deň.

Roztvorím batoh a začnem sa v ňom hrabať. Nezájdem priveľmi hlboko, pretože to vrecko nájdem takmer na prvý pokus. Vytiahnem ho, otvorím a pozriem sa na veveričku. Sleduje ma s rovnako zatajeným dychom, ako ja Alessandra, keď mám vždy strach z toho, čo mieni spraviť.

,,Neboj sa, nie som zlá ako prostredie, z ktorého som sa tu práve ocitla." prihovorím sa jej s úsmevom. Ona však vzpriamene stojí a čaká. Je pozoruhodné, ako v jej výraze vidím seba.

Vytiahnem jeden vlašský orech. Jej malinký noštek sa začne pohybovať hore a dolu, pretože sa snaží rozpoznať novú vôňu. Pozerá sa navôkol seba až do chvíle, kým k nej pomaly natiahnem ruku. Malé nožičky vykročia smerom ku mne a neisto si začne obzerať orech. Keď to malé stvorenie cíti, že jej nemienim ublížiť, vezme si do predných praciek oriešok a začne ho s chuťou okusovať. Opriem sa chrbtom naspäť o strom a spokojne ju pozorujem, ako si na mojich nohách vychutnáva jedlo. Je naozaj skvelé vidieť to na vlastné oči. Nedokážem sama sebe uveriť, že až doteraz som čakala a schovávala sa v kúte. Skoro dva roky, ktoré som s Alessandrom strávila vo veľkej vile uprostred ničoho.