*She wants a revenge*

9.Kapitola

,,Dúfam, že už ti je o niečo lepšie, keď si sa najedla. Ani nevieš, ako som sa s tými raňajkami sral."

Dojedám posledné sústa až prezdobených raňajok. Toľko druhov zeleniny, syrov a dokonca kaviár som na jednom veľkom tanieri ešte nevidela. Všetky detaily a rovnomerné usporiadanie jedla vytvárali spleť farieb a chutí. Vyzeralo to naozaj skvele, ale nabudúce by si mal uvedomiť, že džem sa k zelenine jednoducho nehodí.

,,Nemuseli ste sa s tým toľko srať." odvetím mu nezaujato popri utieraní rúk do obrúsku. ,,A ako to bolo ďalej s tým Mariposom? Veľa ste mi zatiaľ nepovedali a ja už mám celé raňajky dojedené."

,,Ale, ale, slečna je až nedočkavo zvedavá."

Prečo to zase robí? Z tých jeho nechutných rečí a nadržaného tónu hlasu sa mi vždy zdvíha žalúdok. Vôbec si nepamätám, kedy sme prežili pohodových 24 hodín bez zbytočných sračiek. Vždy sa niečo udialo a nikdy mi to nebolo príjemné. Jediná výhoda je, že som sa už naučila odolávať voči veciam tohto typu.

,,Som zvedavá, pretože som sa zatiaľ dozvedela, že aj vy ste z neho rozklepaný."

,,Lucy, jeho meno vysloviť je hriech. Ani nevieš, akú hodnotu by mal človek, ktorý by jedného dňa vyslovil vetu: Zabil som Dona Mariposu, a bola by pravdivá."

Pozriem sa naľavo von z okna a potichu si popod nos zamrmlem: ,,A vy neviete, akú hodnotu by mal pre mňa človek, ktorý by zabil vás..."

,,Ja som to počul, zlatko."

Dobre, tak to nebolo dostatočne potichu... Srdce mi poskočí a v momente zbystrím pozornosť.

,,Nebuďte taká mäkota. Nie som jediná, kto by si to prial."

Keď si všimnem, že rýchlim krokom vykročil ku mne, odsuniem stoličku so snahou postaviť sa a ísť od neho preč. Už-už som stála na nohách, lenže Alessandro bol rýchlejší. Chytil sa operadla a prudko ňou narazil do mojich podkolení, čo ma donútilo podlomiť nohy a naspäť si sadnúť. Alessandro ma zdrapne za vlasy a bolestivo mi zakloní hlavu dozadu. Pri mojom krku zrazu vidím čiernu zbraň, ktorá mi pomaly prehrabáva vlasy spredu dozadu. To naozaj nemôže myslieť vážne...

,,Takže mäkota, áno? Bol by mäkký človek schopný tohto?" nabije zbraň. Silno stisnem viečka k sebe a Alessandro vystrelí. Z plného hrdla vykríknem, otvorím oči a keď pozriem pred seba, zbadám v kuchyni kuchynskú handru, ktorá sa s ľahkosťou spustí dole z držiaka, kde predtým visela. Zišlo mi, že Alessandro musel vystreliť tým smerom a trafiť háčik. Ale veď to je asi desať – jedenásť metrová vzdialenosť... prestávam pochybovať o jeho presnosti.

,,Alessandro, potrebujem vedieť, kto je Mariposa."

Tým mu chcem nenápadne naznačiť, aby prestal s dokazovaním si jeho obrovského egoizmu a vševednosti, a aby sa vrátil k téme, ktorú potrebujem čo najskôr prebrať. Všimnem si, že to naozaj zaberie. Odstúpi odo mňa, zadkom sa oprie o chrbát gauču a ruky si prekríži na hrudi. Zazrie na mňa a sebavedomo sa usmeje.

,,V jednej veci ťa obdivujem, Lucille Rose Stoneová."

Darujem mu nechápavý pohľad.

,,Chceš sa dozvedieť pravdu o človeku, ktorý ťa chce zabiť."

Áno, určite to je pravda. V tomto svete po mne každý chce niečo iné. Carlos ma chce ochrániť, Alessandro ma chce pre seba (a k určitým veciam, o ktorých dodnes neviem), Mariposa chce vedieť tajomstvo mojej matky a zabiť ma.

,,Chcem." odvetím rázne.

,,Poriadne si to premysli. Ak ti poviem pravdu, budeš ju počuť celú. Priprav sa, že sa ti moje rozhodujúce slová nebudú páčiť. Ber všetko, alebo nič."