*She wants a revenge*

18.Kapitola

Lucy

Hrobové ticho sa tiahne už viac, ako dve minúty. Jediný spôsob, akým komunikujeme, sú pohľady a gestikulácia. Ešte stále sa ma snaží udržať na nohách, aj keď som už stratila niekoľko márnych pokusov brániť sa. Zakaždým, keď som sa ho snažila odtlačiť od seba, veľmi rýchlo ma vrátil na svoje miesto a nepustil ani na krok. Nekričí, ani nezvyšuje hlas. Vlastne nehovorí nič. Naučil ma, že mlčanie spôsobuje omnoho väčšiu bolesť, než akékoľvek slová. Človek nikdy nemôže očakávať, čo sa odohráva danej osobe v hlave, pokiaľ je ticho. Stačí len jeden jediný pohľad, úsmev, alebo hocijaká mimika a reč tela. Alessandro vie, čo na mňa platí a práve všetky tie poznatky využíva. Nedokážem prehovoriť, lebo sa bojím jeho reakcie.

Napokon ľady prelomí on.

,,Malá naivná Lucille." pohladí ma po strapatých vlasoch a ja sa tomu neochotne poddávam. ,,Ako rada chcela vidieť svet vonku, na slobode."

Lepšie bolo, keď som ten hlas nepočula. Každým jedným vysloveným slovom sa mi opäť vracia do hlavy, ovláda ma a manipuluje s mojou mysľou. Presne tak, ako kedysi. Jediný strach mám z toho, čo príde potom.

Je tak elegantný. Za vodorovne pásikavým silno čierno-bielym svetrom schováva čisto bielu košeľu, ktorej vytŕča golier. Aspoň si myslím, že to sú čierne pásy. V tej silnej tme sa mi to zdá najpravdepodobnejšie. Dlhé čierne rifle mu veľmi dobre zvýrazňujú siluetu postavy. Jeho oblečenie je v podstate úplne jednoducho zladené, avšak svedčí jeho vnútornému ja. Určite mu musí byť zima, keďže ja aj v bunde cítim chlad. Panebože, ja mám jeho bundu na sebe. Musel si to hneď všimnúť.

Červeň sa bleskovou rýchlosťou hrnie do mojich líc. Stúpa hore, obaľuje ma a zmocňuje sa každej jednej bunky. Mieša sa s pocitom strachu a úzkosti. Je mi na odpadnutie.

Alessandro predo mňa vystrie dlaň a vo mne sa prebudí pocit, že ma ide udrieť. Od ľaku vykríknem a strhnem sa. Ochranne si zakryjem tvár a onedlho počujem, ako sa mu prediera smiech cez hrdlo. Vždy sa zľaknem a on to veľmi dobre vie, preto sa s mojou mysľou maximálne zahráva. Cítim sa ako bábka, ktorú ovláda po javisku jeho neskrotných nápadov.

,,Prečo sa nebrániš, hm? Jediné, čo vieš, je iba utekať, kričať a liezť človeku na nervy. Tvoja matka z teba nevychovala pravú consigliere. Preto som si tú povinnosť musel vziať do vlastných rúk. A ty si sa mi takto otočila chrbtom."

Nedá sa to počúvať. Niečo silné sa vo mne prebudí. ,,Moju matku si do huby neberte!" odvážim sa prvýkrát prehovoriť a zároveň sa mu pozerať do očí. Je pravda, že Alessandra to miestami zaskočilo.

,,Lebo čo? Pôjdeš jej žalovať?" vysmeje sa mi.

Zostanem znechutená tou absurdnou vetou. Ten chumaj sa vysmieva mne a predovšetkým žene, ktorá ma priviedla na svet a ktorá dosiahla v mafiánskom svete ďaleko väčšie postavenie, než kedy dosiahne on. Hnev sa vo mne búri nadrozmernou silou a začína sa nebezpečne predierať na povrch.

,,Začína sa mi páčiť, ako z teba ten hnev kypí a zároveň vieš, že proti mne nič nezmôžeš. Ten, kto by mal byť nahnevaný, som ja a ty by si nemala ani ceknúť."

Iba naňho nenávistne pozerám a zhlboka dýcham. Chcem toho človeka zabiť, preblyslo mi mysľou ako malá jednoduchá myšlienka plná túžby po pomste.

,,Dobré dievča. Ideme." zavelí a trochu sa odtiahne ďalej – nie priveľmi, aby ma mohol mať pod neustálou kontrolou. Ja ale zostanem nalepená na strome.

,,S vami ani o krok navyše." Zamrmlem.

Zastaví a nepovie ani jedno jediné slovo. Započujem cvaknutie a znenazdajky sa jeho zbraň ocitne pod mojou sánkou. On naozaj zúri a má na mne priloženú zbraň. Nasucho prehltnem a cítim, ako sa mi na čele behom jednej sekundy vytvorili kropaje potu. Viem, že to nemôže urobiť, ale veľmi slabá intuícia mi hovorí, že by to dokázal. Niekde v hĺbke to cítim.