*She wants a revenge*

17.Kapitola

Alessandro

Môj brat je hotový dar z neba. Keby sa nehnal niekoľko hodín, neprerušil by si plány a nepriniesol by mi náhradné koleso, mohli sme ísť po vlastných a Jeffrey by mal vysoký náskok. Keď som sa pozrel na svoj mobil, zistil som, že je o chlp pred nami, pretože sa nikde nezastavovali. Áno, znervóznilo ma to, ale svojho malého bračeka poznám natoľko dobre, že viem, čo naňho platí. Bojí sa myšlienky, že sa s jeho malou mafiánkou stane niečo vážne. Veď aj stane. Moje podvedomie si o seba netrpezlivo šúcha dlane a cerí zuby v zlovestnom úsmeve. Môžeme si podať ruky, drahé podvedomie.

,,Si čudný," preruší ma Arthurov hlas po mojej pravici. Prižmúrim naňho oči a pery mierne prispôsobím môjmu pohľadu. ,,Zase sa škeríš do prázdna. Vieš, mohol som si už dávno zvyknúť, ale je to naozaj desivé."

,,Každý človek to robieva, keď nad niečím hlbšie premýšľa. Tiež si taký a ani si to neuvedomuješ."

,,Určite sa netvárim ako diablov syn. A nebudem sa ťa ani pýtať, nad čím mohol tvoj mozog premýšľať, pretože ma ani nemusí osvietiť, aby som to vedel."

Jeden kútik pozdvihnem do darebného úsmevu. S ľavou rukou na volante a mierne otočený k Arthurovi pokračujem v ceste. Slnko pred chvíľou zapadlo za hory a ja som nikdy nebol vzrušenejší. Prekvapíme ju za tmy. Nebude ma vidieť, bude ma iba vnímať. Môžem sa hrať s jej zmyslami koľko len chcem. Vždy som mal dobre vyvinuté videnie v tme, pretože sa viem veľmi rýchlo orientovať v priestore a vďaka tomu sa môj zrak dokáže jednoduchšie prispôsobiť. Stačí len štipka svetla, ktoré mi budú dodávať hviezdy na oblohe. Keď bude mať oslabené videnie, ostatné zmysly sa jej zosília. A stanú sa z nich moje zmysly.

,,Dobrá správa, Arthur." poviem po dlhotrvajúcom tichu. ,,O chvíľu zastavíme."

,,Ukáž?" zoberie si mobil do ruky a začne sa sústrediť na mapu a na tri farebné pohybujúce sa bodky.

Kým sa on snaží zorientovať, pokračujem ďalej: ,,Lucille nevie, v akej vzdialenosti sa od nej nachádzame. Možno už ani neočakáva, že sme sa za ňou vybrali a nadarmo si vydýchla od úľavy s myšlienkou, že ju už nikdy nenájdeme. Čo si o tom myslíš?"

,,Uhm," zahundre a zakrátko odlepí oči od displeju. ,,Väčšiu hlúposť si sa nemohol spýtať, priateľu. Už ťa nejaký ten piatok pozná. Podľa mňa je práve vydesená, že za ňou ideme. Má môj mobil v rukách a inteligenciu v hlave. Určite sa už rozprávala s tvojim bratom."

Zúrivo udriem dlaňou do volantu a ešte zúrivejšie zavrčím. Nehovor! Akoby som ani nevnímal svoje telo, ktoré si behom jedinej sekundy začne robiť čo len chce. Pravá noha dupne na plyn, akoby bolo moje auto iba jednoduchá detská hračka. Dostanem ju! Oboch nás prudko oprie do sedadiel. Arthura mierne vystrašeného a mňa nekontrolovateľne motivovaného. On iba mlčí. Už dlho mu je známe, v akých situáciách a vnútorných stavoch sa mi môže a nemôže prihovoriť. Ticho musím prelomiť jedine ja.

,,Môj drzý brat sa k nej neopováži dostať prvý. A ak áno, slečne bude spôsobená ešte väčšia bolesť."

Som opäť vo svojom tranze posadnutosti, do ktorého sa vždy dostanem len kvôli nej.

,,Nezabúdaj, že jedenkrát si ju už zastrelil, a máš šťastie, že sa ju nakoniec podarilo zachrániť."

Ten večer sa mi práve premietol pred očami. Na chvíľu sa dostanem do tranzu a pustím nohu z pedálu. Bol to deň nášho rodinného plesu, z ktorého sa jej podarilo utiecť, ale nie nadlho. Spomeniem si na natrhnuté šaty, v ktorých vyzerala odhodlane – ktoré jej dodávali ešte viac odvahy a vzhľad drzej nebezpečnej ženy. Bola veľmi slabá, keď otvorila oči v mojom náručí. Prežila klinickú smrť priamo na mojich kolenách, pod mojimi rukami. To znamená len jediné...