*She wants a revenge*

15.Kapitola

Lucy

Pomaly sa začína stmievať a tým sa aj končí môj prvý deň v divočine. Napriek únave, bolesti zápästia od Arthurového silného tlaku a bolesti chrbta, pretože nonstop nosím ten ťažký batoh, kráčam ďalej a bez prestávky. Snažím sa orientovať podľa slnka, presne tak, ako povedal Jeff. Pevne verím, že idem správnou cestou a že sa čoskoro stretneme. Tá myšlienka ma donúti kráčať ešte rýchlejšie, aby som pri ňom bola čo najskôr. Občas sa stane, že ma premkne strach z Alessandra. Mám pocit, akoby bol celý čas skrytý v kríkoch alebo za kmeňmi stromov a čakal na správnu chvíľu, aby ma mohol dolapiť. Lenže to je hlúposť. Alessandro nikdy na nič nečaká a všetko rieši spontánne. Musím sa upokojiť a kráčať vpred, on tu jednoducho nie je!

Dojem posledné sústa červeného jablka a ohryzok zahodím bokom. Veď príroda ho jednoducho rozloží... alebo ani nie. Akonáhle ohryzok dopadne na zem, nejaký malý tvor sa poň rozbehne a rýchlosťou blesku zalezie opäť do kríkov. Pravdepodobne to bola iba ďalšia veverička.

Mám obavu z tejto noci, pretože v lese bude tma ako pod zemou. Má to však jedno pozitívum, a to také, že budem môcť jasne pozorovať miliardy hviezd na oblohe, keďže koruny stromov už na seba nie sú nalepené, ako na začiatku, keď som sem vstupovala. Musím si v noci nájsť najodokrytejšie miesto, ľahnúť si na chrbát a neustále rozmýšľať pri pohľade na malé žiarivé bodky. Nepodľahnúť tvrdému spánku bude naozaj náročné. Už teraz by som najradšej zastavila svoje nohy a zvalila sa na zem ako vrece zemiakov. Ale nemôžem, Alessandro mi je v pätách. Cítim to a ten pocit je až neuveriteľne intenzívny. Vie veľmi presne, kde som. Vie veľmi presne, ako sa ku mne čo najrýchlejšie dostať. A musím utekať, pretože mi ide o život.

Som smädná, lenže mám poloprázdnu fľašu a stále som nenašla dôveryhodný zdroj vody. Zo skrinky som si pri balení zobrala aj lievik a vodu si môžem prefiltrovať pomocou ponožky, alebo si založím oheň, vodu nalejem do krabice od vlašských orechov a prevarím ju. Mala by zničiť značnú časť baktérii, nie však všetky. Potom ju zopárkrát prelejem z nádoby do fľaše, aby sa jej opäť prinavrátila chuť, niekoľkokrát to zopakujem a pevne verím, že ju budem môcť vypiť. Áno, je vedecky dokázané, že aj voda má svoju chuť. Nemôžem prevariť všetku vodu naraz, pretože po menších častiach mám istotu, že sa viac prečistí. Začínam rozumieť, prečo ma toto všetko mama učila. Vedela, že sa jedného dňa dostanem do problémov s Alessandrom a snažila sa ako blázon, aby ma naučila čo najviac zručnostiam. Naňho som použila aj obranu od mamy. Keby ešte žila, som si na sto percent istá, že by bola teraz s Jeffom a hľadala ma.

Ochladilo sa. Na chvíľu sa zastavím, zvesím ťažký batoh z mojich pliec a postavím ho pred seba. Začnem sa v ňom hrabať a čo nevidieť vytiahnem Alessandrovu bundu. Preboha, je naozaj veľká. Sám Alessandro je vysoký človeka zdá sa, že mi jeho bunda bude siahať až po kolená. So zvedavo zdvihnutým obočím si ju na seba oblečiem. Hmm, nemala som od pravdy ďaleko, pretože mi siaha do polovice stehien. Na tom ale nezáleží, dôležité je, že budem v teple. I keď bude náročnejšie s ňou utekať, keďže je na mňa ťažká, pri behu mi bude teplo a je všeobecne známe, že v bunde sa ťažšie hýbe, než bez nej. Nevadí, mám ju predsa iba na noc a chladné večere, ktorých, dúfam, nebude v lese veľa. Zacítim Alessandrovu telesnú vôňu. Tak výrazná, až som na mikro sekundu dostala pocit, že som opäť pri ňom. Tú vôňu si budem pamätať do konca života a budem ju vnímať rovnako intenzívne, ako teraz. Alessandro ma poznačil veľa vecami, na ktoré budem spomínať ešte dlhú časť v živote. Ak sa ho teda zbavím a zostarnem v pokoji.

Hľadám pokojné miesto, kde by som mohla stráviť časť noci. Nemôžem byť na mieste veľa hodín, pretože ma desí myšlienka približujúceho sa vraha a zároveň ma vzrušuje pocit, že mi ide Jeff oproti. Dúfam, že som sa ešte neodklonila z požadovaného smeru na juhozápad alebo juhovýchod. Keď sa o pár hodín pustím do kroku, budem to musieť čo najrýchlejšie skontrolovať na Arthurovom mobile. Znovu nebudem počúvať Jeffa. Lenže si nemôžem dovoliť odkloniť sa z cesty ktorá vedie priamo na juh. Veď to bude iba malá chvíľka. Na mapách v Arthurovom mobile som videla, že na juhovýchode z celkového pohľadu sa nachádza jazero. Nad ránom sa tam vyberiem a prefiltrujem si vodu. Vo fľaši mi z nej veľa nezostalo, a neočakávala som, že môjmu telu bude potreba ešte zväčšiť šetriaci mód. Prešla som niekoľko desiatok míľ, nemám sa čomu čudovať.