*She wants a revenge*

24.Kapitola

(O tri mesiace neskôr)

Lucy

Snehovú prikrývku a chladné počasie vystriedali prvé rastúce snežienky a listy na holých stromoch. Môžem sa opäť prechádzať po záhrade a sedieť na tráve tak dlho, ako len chcem. Rada počúvam čvirikajúce vtáky. Len vďaka nim mám pocit, že som prepojená so svetom slobody. Som šťastná, že prichádza teplo vonku a taktiež u nás vnútri. Veci sa menia postupne s počasím. Narážam na vzťah medzi Jeffom a Alessandrom. Doktor Fallon a Arthur s nami nebývavajú celé dni, pretože musia riešiť iné pracovné záležitosti, čiže nezostávajú často na noc. Čudujem sa, že nám Alessandro verí a bez problémov ich nenúti Jeffa a mňa za každú cenu strážiť.

Jeff stále cíti k svojmu bratovi odpor, ale dokáže s ním vychádzať lepšie, než predtým. Ešte si medzi sebou nevybudovali stopercentnú dôveru, a niekedy je smiešne pozorovať, ako sa špehujú. Jeff si dáva pozor, keď na mňa Alessandro hocikedy prehovorí. On je ale taktiež ostražitý. Robí Jeffovi naschvál, aby pozornosť venoval jemu a nie mne. Keď nemôže jeden, nemôže ani druhý.

Je pravda, že Alessandro dodržiava svoju časť dohody. Od toho dňa sa cítim voľnejšia a nemusím sa pri každom zaspávaní obávať, čo si vymyslí nasledujúci deň. Navyše sa s oboma dá viesť normálna, vážna ale aj humorná konverzácia. Naozaj neviem, čo sa s nimi porobilo... Je však príjemné konečne necítiť strach.

Na druhú stranu mi v hlave neustále víri myšlienka ohľadom Mariposu. Jeho špagetári - tak Alessandro nazval ľudí, ktorí preňho pracujú - nás začali sledovať, čím vznikli problémy. Alessandro a Jeff však čakajú len na príchod samotného Dona. Som neustále v strehu, ale upokojuje ma fakt, že som pod ochranou dvoch mužov. Teda štyroch, kým tu sú Arthur s doktorom Fallonom.

Obaja bratia ma začali učiť, ako sa efektívne brániť. Dlho som si to musela od Alessandra vyžadovať. Na začiatku so mnou začínal iba Jeff, o čom Alessandro približne necelé dva týždne nevedel. Bolo ťažké chvíľu trénovať "na tajňáša", no neskôr sa mi ho podarilo presvedčiť. Keď prikývol, vzápätí ma chcel otestovať. Chystal sa ma pohladiť po vlasoch, ale skôr ako sa ma stihol dotknúť, schmatla som jeho zápästie, vykrútila som mu ruku a potiahla k sebe, čo ho donútilo otočiť sa mi chrbtom. Voľnou rukou som mu silno stlačila ľavé rameno a pravú ruku som vykrútila dozadu medzi lopatky. Nevedel sa ani pohnúť. S Jeffom sme si vymenili prešibané úsmevy. Povedal mi, že nabudúce musím byť ešte rýchlejšia a vykrútiť mu ju viac. Alessandro hneď pochopil, že sme si dokázali vytvoriť supertajný výcvik aj bez neho. Tak sa nakoniec pridal. Prezradili sme mu, ako dlho sme zatiaľ trénovali a nemohol si odpustiť poznámku: ,,Za dva týždne si ju bohviečo nenaučil."

,,Ty za dva roky taktiež nie."

A vtedy som sa schuti zasmiala, pretože sa mi páčila idea poníženého Alessandra. Mal pohľad sťa poníženého egoistu, ktorý sa snažil tváriť pobavene, aby zamaskoval prijatú pravdu. Možno ma predsa len niečo naučil, ale najpotrebnejšie veci zatiaľ nie. Jeff to chcel praktizovať už od samotného začiatku. Medzitým sme stratili dva roky.

Alessandro mi zozačiatku ukázal padanie, ktoré - síce sa nezdá - patrí medzi najdôležitejšie prvky v boji a v obrane. Keď sa človek v tej rýchlosti zle zvrtne a náhodne si udrie spánok o náhodne umiestnený roh stola pri náhodne nevydarenej obrane, môže si spôsobiť ľahšie alebo ťažšie zranenia, prípadne smrť. A bitka nemusí trvať ani dve minúty. Nikto by nechcel skončiť svoj život práve takto.

Chodievame do ďalšej stavby na Alessandrovom pozemku, ktorú som predtým skoro vôbec nenavštevovala, zato on veľmi často. Posilňovňa. Občas si zmyslel, že mám ísť s ním a pozerať sa, ako cvičí. Alebo len preto, aby ma mal pod dozorom. Naozaj to bolo choré. Nuž, teraz tam trénujeme všetci traja.