Olivia and Nash

Olivia

,,Čo to máš na sebe?" s pokrčeným nosom si ma prehliadla Cassandra, práve keď vyšla z kúpeľne.

Pozrela som na svoje oblečenie a odvrkla: ,,Oblečenie. Môžeš uhnúť?" Pozrela som jej priamo do oči, ktoré máme rozdielne. To je jedná z vecí, ktorá je na nás najrozdielnejšia, hneď po povahe. Cassandra má narozdiel odo mňa svetlé oči, peknej modrej farby. Ja mám zas tmavé ako tma.

,,Ten sveter je celkom fajn," pochválila ma a odišla do izby. Počula som dobre? Cassandra ma pochválila? Teda môj sveter. Asi vstala z postele pravou nohou.

Spravila som si rannú hygienu a hurá do školy! Cesta do školy však nebola taká dobrá ako sa zdala.

Len tak si kráčam po ulici. Nemala som ani sluchátka zastrčené v ušiach, nič. Keď vtom sa pomocou niečieho nárazu do mňa, ocitnem na zemi. Na mne leží neznámy chalan. Obaja naraz otvoríme oči a zahľadíme sa do nich vzájomne. Chlapec vstal, pomohol mi zodvihnúť sa a obaja sme začali oprašovať svoje špinavé veci.

,,Prepáč, ja som si ťa neskoro všimol a zabudol som zabrzdiť," ospravedlňoval sa mi. Vtedy som si všimla neďaleko nás skateboard.

,,V pohode. Žijeme, takže sa nič nedeje," hanblivo som sa zasmiala.

,,Ešte sa mi nestalo, že by nejaká baba takto milo reagovala na zrážku so mnou," usmial sa a svoje jasno modré oči zabodol do tých mojich.

,,Z toho vyplýva, že často búraš. Mal by si sa naučiť jazdiť," zavtipkovala som, no mala som pocit, že to bol len trápny vtip. Lenže on sa zasmial tiež, čo moje obavy zmiernilo.

,,Nie, z toho vyplýva, že si iná ako ostatné."

,,Veď toto," prikývla som hlavou.

,,To už je toľko hodín?" zjačal, keď sa pozrel na displej mobilu.
,,Prepáč, už musím ísť. A ešte raz pardon," zakýval mi s úsmevom na tvári a už ho nebolo.

Táto zrážka s neznámym, ale za to pekným chalanom, mi spôsobila mierne meškanie na hodinu. Na moje šťastie sme mali matematiku a Karin je fajn a odpustila mi to.

Keď som vošla do triedy, pri tabuli práve stála moja sestra. Využila nepozornosť Karin a otočila sa k spolužiačke, ktorá jej niečo šepla.

Prešla som až na svoje miesto. Po ceste som si všimla krútiace hlavy s pohľadmi upretými na mne. Nechápala som to, ale ani neriešila.

,,Si dobrá!" šepol mi Nash, keď som sa usadila.

,,Čo?" nechápala som.

,,To s tými vyrážkami...Sa jej na to vypytovali. Ona nič nechápala až pokým jej to niekto nevysvetlil. Mala si vidieť jej pohľad," uchehtal sa. Jej pohľad som si presne vedela predstaviť. Žijem s ňou a poznám ju, čiže to nebolo ťažké.

Matematika prebehla vcelku fajn. Cassandra si sadla s päťkou na miesto. Aj tak jej je to všetko jedno. Myslí si, že vzdelanie nepotrebuje. Nad univerzitou ani zďaleka nepremýšľa. Chce sa odsťahovať do Francúzska. Tam bude sama bývať...Hmm, len odkiaľ vezme peniaze. Zúbková víla už nechodí, moja milá.

,,Olivia, prečo si to spravila?" zastavila sa pri mne počas prestávky Cassandra. Tvárila sa veľmi vážne a dôležito.

,,Čo máš na mysli?" hrala som sa, že ju nechápem a absolútne netuším o čom mele.

,,Ty dobre vieš."

,,Zaslúžila si si...A v podstate si nepovedala, čo mám povedať. Vravela si, že mám povedať čo chcem a tak som aj spravila. Takže som v tom nevinne. Kľudne ma za to aj udaj, ale nič som neporušila, čiže prt vysúdiš a z časti som mala aj pravdu, pretože si mala vyrážku na čele a nechcela kvôli nej ísť do školy," pri posledných slovách som zvýšila hlas.

,,Socka..." ukázala mi prostredník a hrdo opustila triedu.

Vytiahla som si z ruksaku zápisník a znovu na náhodnej strane ho otvorila. Do pravého rohu som napísala dnešný dátum a do stredu strany nakreslila chlapca. Mal to byť ten, s ktorým som sa ráno zrazila. Šedá mikina. Čierne voľné tepláky a čierna šiltovka, ktorá mu zakrývala kučeravé vlasy.

,,Kto to je?'' ozval sa pri mne Nash.

,,Vlastne ani neviem," uvedomila som si. To je fakt, že nič o ňom neviem. Neviem kto to je, koľko má rokov, kde býva, ani ako sa volá. Viem len, že ma dnes ráno zrazil, nevie sa skateboardovať, napriek tomu to robí a ako vyzerá.

,,Takže náhodná kresba?" spýtal sa ma a sadol si.

,,To nie. Mala som konkrétnu osobou, lenže neviem o ňom nič." Prečo sa Nash tak snaží so mnou rozprávať? Nie že by mi to vadilo, ale je to pre mňa neobyčajné, že by sa chalan so mnou rozprával a snažil sa ma spoznať, napriek tomu, že som divná a neobklopená inými ľuďmi.

,,Aha. Inak kreslíš pekne," pochválil ma s úsmevom.

,,Hah. Nemyslím si, ale ďakujem." Náš rozhovor prerušil hlasný zvuk zvončeka hlásiaci začiatok hodiny.

***
Skončila škola. Konečne domov. Zo skrinky som si vzala svoje veci. Pri skrinke ma však niekto prerušil. Tri dievčatá, tuším z našej triedy.

,,Ahoj Olivia!" veselo ma jedna z nich pozdravila.

,,Ahojte," usmiala som sa a balila veci do ruksaku. Do skrinky som si odložila nepotrebné učebnice. Tie dievčatá ešte stále pri mne stáli.

,,Potrebujete niečo?" spýtala som sa ich, keď boli dlhšie ticho.

,,Vlastne áno. Vieš tamto je moja skrinka a nejde mi otvoriť. Ja len či by si ju neskúsila ty otvoriť," hovorila popričom ma ťahala k svojej skrinke. Nevidela som dôvod prečo nie a tak som jej pomohla otvoriť skrinku. Išla celkom ľahko.

,,Jej! Ďakujem. Si super, tak sa maj," poďakovala sa mi. Zavrela som tú svoju skrinku a odišla konečne domov. Po ceste som sa ešte zastavila v obchode niečo si
kúpiť.

Pri regály so sladkým som premýšľala nad cukríkmi a čokoládou. Tentokrát mi žiaden Nash nepomohol. Nakoniec som vzala oboje a aj s nákupom prešla k pokladni.

,,3,80 poprosím," povedala mi predavačka. Prehrabávala som sa v peňaženke a vyberala drobné.

,,Och, chýba mi 20 centov..." povedala som.

,,Ja ti to doložím," ozval sa za mnou chalanský hlas. Ten hlas mi bol známy.

Ahojte ^^ Šťastný Nový Rok!! :) Túto kapitolu píšem na mobile o 2 ráno, čiže tam budú určite nejaké chyby, za ktoré sa vám ospravedlňujem :) Keď sa vrátim domov to opravím :) Vôbec som nečakala, že niečo tu napíšem, ale aha! Nejak sa mi tento príbeh prestáva páčiť :/
Ale dúfam, že sa vám časť páčila :)

Honey202