Olivia and Nash

Nash

Žmurkol som na ňu a sadol si na stoličku. Keby je trochu viac ukecaná, bolo by to super. Možno chce len popohnať, možno nemá dôvod. Neviem :/

Učiteľka prišla krátko po zvonení, no nebola sama. Za ňou sa tiahla riaditeľka. Všetci sme sa zborovo postavili a na jej pokyn aj naspäť posadili.

,,Nash, Olivia...Môžete na chvíľu?" pozrela na nás riaditeľka a kývla rukou. Nechápavo som na ňu pozeral, ale postavil som sa. Všetky hlavy sa otočili smerom k nám s rovnako nechápavými pohľadmi, aké sme mali my.

Riaditeľka nás zaviedla až do jej riaditeľne. Stále som nechápal čo sa deje. Sadli sme si do kresiel pre návštevu, hneď oproti riaditeľke.

,,Asi sa pýtate prečo ste tu, však?" zasmiala sa a prebehovala očami zo mňa na ňu. Opatrne sme prikývli.

,,Dôvod je jednoduchý...Rozprávala som sa s vašou triednou a vás dvoch sme zvolili ako zástupcov školy do školskej rady. Vieme, že ty Olivia," pozrela na ňu, ,,si tu len veľmi krátko, ale prejavila si sa ako dobrá žiačka a aj z predošlej školy máme len kladné informácie. Taktiež nám len včera prišiel list zo školstva, že ako jediná škola nemáme zástupcov a tak sme zvolili vás dvoch. Vašou úlohou bude chodiť na stretnutia s inými deťmi z iných škôl a tiež aj organizovať niektoré podujatia. Nebudete ich organizovať samy, ale väčšia zásluha bude tá vaša. Teraz by bolo vhodné počas ďalšej prestávky zvolať všetkých žiakov na chodbu a oboznámiť ich s týmto všetkým a tiež ich oboznámiť s tým, že všetky pripomienky a nápady nech povedia vám, dobre?" S vypúľenymi očami a trochu zmäteným pohľadom som prikývol. Prečo práve ja? A prečo ona?

,,Môžete sa vrátiť na vyučovanie. Cez prestávku sa stretneme na hlavnej chodbe," otvorila nám dvere a my sme odišli.

,,Prečo my?" povedal som začudovane nahlas.

,,Neviem," odpovedala jednoducho Olivia. Spoločne sme sa vrátili do triedy, kde na nás všetci vrhali zvedavé pohľady. O chvíľu sa ozval hlas riaditeľky v školskom rozhlase.

,,Milí študenti. Cez prestávku príďte všetci na hlavnú chodbu. Ďakujem." Celkom to zostručnila. Celou triedou sa ozval ruch a každý začal diskutovať so susedom o tom, čo sa môže diať... Len my dvaja sme dobre vedeli o čo ide. Kelvin sediaci za mnou do mňa drgol. Otočil som sa a pozrel na jeho vyškerenú tvár.

,,Ste niečo spravili?" zasmial sa.

,,Uvidíš..." otočil som sa smerom k tabuli a opisoval poznámky na nej.

***

,,Ticho, prosím!" skríkla riaditeľka. Všetci stíchli a spozorneli. Vedľa nej sme stáli ja a Olivia. Všetci už nedočkavo čakali, čo sa bude diať.

,,Máme zastupiteľov našej školy. Oliviu a Nasha. Títo dvaja žiaci nás budú zastupovať, pochopiteľne. Ich úlohou je prijímať vaše nápady a pripomienky, ktoré budete hovoriť im. Ak máte nápady na nejaké zaujímavé aktivity, ktoré by sa mohli na našej škole uskutočniť, choďte samozrejme za nimi. Aj námietky, čo zlepšiť prijmeme. To je všetko z oznamu, ak máte otázky pýtajte sa teraz..." dohovorila. Niektorí si začali niečo šepkať. Boli počuť aj výkriky typu: ,,Prečo ona?! Veď je nová!"ň

,,Žiadne otázky? Dobre...Tak Ďakujem a môžete sa vrátiť na prestávku..." týmito slovami ukončila celé krátke "podujatie" a všetci sme sa mohli rozísť a ísť si po svojom.

,,Asi nie si moc nadšený, že si s tou čudáčkou, čo?" zastavila sa pri mne Cassandra.

,,Prečo by som nemal?" začudoval som sa.

,,Si robíš srandu. Že prečo?" zasmiala sa, akoby to bol vtip roka. Zrýchlil som krok, nech s ňou nemusím viesť dlhší rozhovor. Tento mi stačil. Prečo ju všetci hneď kritizujú? Nikdy nesúď knihu podľa obalu! Už zase si to hovorím.

Trochu mi tu chýba Chris a Katherine. Bohužiaľ šli obaja k doktorke a zvyšok dňa si dali voľno. Šiel som priamo do triedy a posadil sa na svoje miesto.

,,Vy dvaja...Ja mám pripomienku!" skríkol Kelvin. Olivia mu venovala pozornosť a na chvíľu sa odpútala od zápisníka, do ktorého si znovu niečo písala.

,,Akú?" spýtal som sa ho s nadvihnutím obočím.

,,Prečo práve ona je tou zastupiteľkou. Šak túto školu ani nepozná," zasmial sa na svojom nevtipe. Olivia pochopila, že to nemá zmysel a tak sa vrátila naspäť k svojej obľúbenej činnosti.

,,Lebo je rozumná..." zdedukoval som, na čo sa opäť pustil Kelvin do smiechu aj s ďalším chalanom.

,,Veď uvidíme," mykol plecami a odišiel na chodbu. Hlasno som si vzdychol a len tak povedal: ,,Z toho si nič nerob."

,,Som zvyknutá a chápem ho...Aj ja sa tomu čudujem, ale ďakujem," hovorila, no pohľad od zápisníka nezdvihla.

,,Za čo?" nechápal som a sledoval ju.

,,Za to zastatie, alebo čo to bolo..."pokrútila hlavou.

,,V pohode," odvrátil som aj ja zrak a z ruksaku si vytiahol desiatu. Kockovanú košeľu, ktorú som zvolil pre dnešný deň som si napravil a začal jesť. 

***

,,Tak čo? Zbalil si ju na moju úžasnú a krásnu košeľu?" podpichol som brata.

,,Prestaň!" 

,,Čo je? Normálne sa ťa pýtam..." prevrátil som očami.

,,Ani sme sa nerozprávali," povedal celkom sklamane.

,,Čo si sa jej neprihovoril?" spýtal som sa ho.

,,Nemám odvahu," mykol plecami.

,,Tak ju naber bráško..." bratsky som ho potľapkal po chrbte.

,,Sa ti povie," vzdychol si .

,,Dúfam, že si mi tú košeľu moc neprepotil," zasmial som sa a odpil z čaju.

,,Nie, ale ďakujem za požičanie, aj keď mi vôbec nepomohla, len som vyzeral ako idiot, ktorý si dal košeľu v úplne obyčajný deň," smial sa.

,,Aj som sa čudoval prečo chceš práve košeľou zaujať."

,,Tak po tebe idú baby, aspoň čo som si všimol a myslel som, že ej to tou košeľou..."

,,Po mne idú baby, hej?" zasmial som sa tentokrát ja.

,,Nehovor mi, že nie!"

,,Možno trochu, ale to len také kravy namachlené."

,,Máme nové susedky, vieš o tom?" zmenil náhle tému.

,,Čo? Tu tvoju Melissu, či ako sa volá?" opäť som ho podpichol. 

,,Nie! Prestaň už s ňou. tebe niečo povedať je strašné riziko! Také dve blondíny. Asi v tvojom veku..." oznámil mi.

,,Fakt? Asi ich poznám...Spolužiačky nové," povedal som mysliac Oliviu a Cassandru. Nevedel som, že sú naše susedy.

Ahojte! Túto časť som písala asi hodinu a pol s prestávkami! :D Bolo ich dosť teda. Pätnásť minút som riešila štikútku -,- Už tretíkrát za deň...Dúfam, že sa vám kapitola páčila ^^ 
Hore máte top pesničku ♥

Honey202