Trust me

1

Ráno som sa zobudil do chladného jesenného rána. Jeseň milujem. Je to ročné obdobie stvorené pre mňa. Nie je ani teplo, ani zima. Farebné lístie je porozhadzované po zemi. Vraj je to depresívne obdobie, ale ja ho milujem.

Prebral som sa a hodil niečo na seba, v čom pôjdem rovno aj do školy. Zliezol som dole schodmi a sadol si za stôl, kde ma už čakali raňajky v podobe rohlíka so šunkou. Oproti bol ešte jeden tanier určený pre moju sestru a v strede stola bol položený malý lístoček.

Dobré ráno, deti! S ockom sme šli ráno na nákup a odtiaľ rovno do roboty. Vidíme sa večer! Príjemný deň v škole :)
Mama a otec.

Papier som nechal položený na stole, nech si ho prečíta aj Karin. Počas celých raňajok som sa pozeral na fotku zavesenú nad chladničkou. Fotku, na ktorej sme boli celá rodina, ešte aj s malou Lisou. Fotka bola vyfotená pred tromi rokmi, keď mala Lisa, len pol roka. Potom však zomrela na zápal pľúc.

,,Dobré ráno," pozdravila ma zívajúca Karin. S plnými ústami som ju odzdravil. Rýchlo prebehla očami po lístočku uprostred stola a začala jesť. O chvíľu jej však zazvonil mobil a ona sa okamžite rozbehla k nemu.

,,Haló? Áno. Jasné. Dobre, tak čau!" vrátila sa naspäť a mobil položila vedľa taniera. V podstate ja a sestra sme opak. Ona je tá spoločenská, občas drzá, no s kopou kamarátov. Ja zas ten hanblivý, ktorý má len jedného kamaráta a ním je môj vlastný bratranec, ktorý býva len o ulicu ďalej. Ale za to máme veľmi dobrý súrodenecký vzťah, najmä kvôli našej malej sestre, ktorá už bohužiaľ nie je medzi nami.

,,Utekám, ahoj!" rozlúčila sa so mnou a šla do školy. Chodíme na rozdielne školy, ona na konzervatórium a ja na obyčajné gymnázium. Dostať sa na konzervatórium bolo jej snom, keďže tancuje a zároveň spieva už trinásť rokov.

,,Jeremy?" ozval sa hlas v mobile, patriaci Henrymu-môjmu bratrancovi.

,,Už odchádzam, kde si?" odpovedal som a navliekol na seba šedú mikinu.

,,Pred tvojim domom," rozosmial sa. Hovor som zrušil a vyšiel z domu. S Henrym máme tiež dobrý vzťah. Chodíme na tú istú školu, avšak do inej triedy. Vlastne je to jediný človek na našej škole, s ktorým prehodím viacej slov. On je samozrejme ten spoločenskejší a má viac kamarátov, s ktorými trávi svoj čas v škole.

Prišli sme do školy, kde sa sa hneď na začiatku chodby aj rozdelili. Absolútne nechápem túto tradíciu chodiť spolu do školy, ktorú vediem už druhý rok, ale neprekáža mi to.

Zastavil som sa až na konci dlhej a širokej chodby, kde sídlila moja skrinka s číslom 228. Všetky veci, okrem pomôcok na prvú hodinu, som si v nej zamkol a šiel do triedy. Sadol som si do svojej lavice úplne vzadu pri okne a vytiahol si mobil, na ktorom som sa začal hrať hru. Správne. Takto vyzerá môj celý deň v škole. Prestávky strávim na mobile a mojou jedinou záchranou je, že sedím pri zástrčke. Na hodinách som pozorný, predsa-len mi nič iné neostáva, nemám sa s kým baviť.

Polovica dňa prebiehala takto, ale počas tretej hodiny, ktorou bola fyzika, k nám zavítala návšteva. Dnu vošla riaditeľka a hneď za ňou sa tiahlo drobné, hnedovlasé a usmievavé dievča.

,,Toto je vaša nová spolužiačka! Jej meno je Alexandra Hall. Dúfam, že ju medzi seba prijmete bez akýchkoľvek problémov,"(klišé -,-) predstavila nám dievča stojace vedľa nej a následne odišla. Celú som si ju pozorne premeral. Stredne dlhé hnedé vlasy mala rozpustené a jeden prameň jej padal do tváre. Celá bola drobná a zdala sa byť krehká ako bábika. Mala svetlú, čistú pleť a plné pery roztiahnuté do širokého úsmevu. Jej tmavé, veľké oči sa dívali rovno na mňa. Počkať! Na mňa? Vtom momente som sa uvedomil a vrátil späť do reality. Blížila sa ku mne a ja som nechápal prečo. Zrazu jej poloprázdna taška spadla na moju lavicu a ona sa usadila vedľa mňa. Takže o moju lavicu sa odteraz musím deliť s touto brunetkou.

Hodina pokračovala ďalej akoby sa nič nestalo, no nie dlho, pretože zazvonilo na prestávku. Všetci, vrátane učiteľky sa roztrúsili po triede, alebo odišli na chodbu. Ja som si ako vždy vzal mobil a začal sa hrať. Alexandra vedľa mňa sedela a pohľad mala upretý na môj mobil. Niežeby mi ten pohľad vadil, ale nebol som naňho zvyknutý. Bol som nervózny a v hre sa mi nedarilo.

,,Môžem to skúsiť?" ozval sa pri mne jej hlas. Pozrel som na ňu zmätene. Svoje oči zabodla do tých mojich a jej žiarivý úsmev mi takmer vypichol tie moje oči.

,,Tak môžem?" spýtala sa ma znova. Začervenal som sa a mobil jej podal. Tak toto bola trápna situácia! Jeremy! Si sprostý, vieš o tom? okríkol som sa v duchu. Začal som sledovať svoj mobil v jej rukách. Išlo jej to a mňa to tešilo, otvorí mi nový level možno!

,,Páči!" podala mi naspäť mobil, keď prehrala.

,,Ne-nechceš to skúsiť ešte?" koktal som, ale bol som rád, že aspoň niečo som zo seba  vytĺkol.

,,Nie, dík. Stala by som sa na tom závislá a to nechcem, chápeš?" zasmiala sa. Mykol som plecami a hral ďalej. Jej hlas ma však znovu vyrušil pri hraní.

,,Ako sa voláš?"

,,Jeremy." Wuhú! Gratulujem! Ty si prehovoril bez koktania!

,,Ja som Alexandra, ale volaj ma Alex. nemám rada to Alexandra," pri poslednom slove sa zaškerila a zmenil hlas na škrekľavý. Prinútilo ma to usmiať sa.

,,Jéj! Ty máš zuby! Konečne si sa usmial," potešila sa. Znovu som sa začervenal a rozhodol sa venovať sa radšej hre. Nevydržalo to dlho, lebo znovu ma niečo vyrušilo. Tentokrát to nebola Alex, ale zvonček. Spod lavice som si vybral zošit matematiky a mobil položil na parapet okna.

No! Dúfam, že sa vám to zatiaľ páči :D Potešia ma názory v komentároch ^^

Honey202