Trust me

20

S Alex sme si aj dnes odrobili svoj trest. Ani jednému z nás sa do práce vôbec nechcelo. Každú chvíľu sme zívali a mopy nám takmer padali z rúk. Tentokrát to nebolo také veselé ako včera. V hlave som mal seba na sedačke a hrám sa hry, nie že upratujem. A k tomu som mal stále v hlave nás odchod do Yorku a o tom ako to poviem Alex. Mal by som si užiť posledné chvíle s ňou a povedať jej to. Hovorím už akoby sme spolu chodili...Ach.

,,Konečne!" skríkla Alex a metlu šmarila o zem. Ja som ešte doutieral posledný stôl a handru hodil tiež o zem. Pozbierali sme všetky veci a odložili ich. Rozmýšľal som, že jej to poviem dnes, ale bál som sa. Nevedel som, či áno alebo nie. Kebyže jej to poviem mohla by byť smutná, čo asi bude v oboch prípadoch, a uzavrieť sa do seba alebo by sa snažila užiť si čas so mnou. A keď jej to nepoviem tak sa vlastne nestane nič a všetko bude tak ako doteraz, lenže keď jej to poviem neskôr tak bude ešte viac smutná, že som jej to nepovedal skôr...Život je krutý a mne tieto konšpiračné teórie vôbec nejdú a už vôbec nie rozhodovanie. Teraz som sa však rozhodol, že dnes jej to nepoviem. Možno zajtra, možno pozajtra, možno o týždeň a možno vôbec.

,,Čo si tak ticho?" zamrmlala a prerušila moje myšlienky.

,,Premýšľam," priznal som.

,,Nad čím?" spýtala sa ma zvedavo a zabodla do mňa svoj pohľad.

,,Nad všeličím."

,,Napríklad?" nedala sa a vypytovala sa ďalej.

,,To je jedno..." mávol som rukou. Nechcel som to preberať, ešte by to zo mňa dostala.

,,Ako myslíš," mykla plecami.

,,Nepôjdeme dnes niekam?" spýtala sa ma na mieste, kde sa zvyčajne rozchádzame.

,,Kam?"

,,Hocikam. Vieš korčuľovať?"

,,Áno..." prikývol som.

,,Fajn. Tak ma to naučíš, dobre? O šiestej v parku!" žmurkla pravým okom a odišla. Pozrel som na displej mobilu, presnejšie na čas na ňom. Mám ešte pol hodinu, no pri mne to nestačí. kým nájdem korčule a vôbec prídem domov, tá pol hodina aj prejde.

,,Som doma!" skríkol som len čo za mnou zabuchli dvere. Žiadny spätný hlas a to mi bolo divné.

,,Karin?" skríkol som hlasnejšie a nazrel do obývačky. Nič. Mykol som plecami a pobral sa do izby. Prezliekol som si športovejšie oblečenie a pustil sa do hľadania korčulí. Vtom mi zazvonil mobil a začal som pre zmenu hľadať ten. Vylovil som ho z vrecka riflí a zdvihol bez jediného pohľadu na displej.

,,Hmm?" ozval som sa.

,,Čau! Kde si?" na druhej strane sa ozval Alexin hlas.

,,Doma, prečo?" 

,,Už ťa čakám v parku. tak si prosím pohni, lebo ja sa v tých korčuliach nikam nedostanem a nebudem sa už prezúvať," zamrmlala a zrušila. Skvelé! Ona ma už čaká a ja ešte neviem kde tie korčule sú. Prehrabal som snáď všetky kúty svojej izby a nikde som ich nenašiel.

,,Čo je?" zodvihol som nervózne mobil.

,,No kde si?" Znovu Alex.

,,Už idem," zaklamal som sa odhodil mobil. Rozutekal som sa po celom dome a šiel do spálne rodičov hľadať korčule. Nakoniec tam boli v skrini. neviem čo tam robili, ale niečo určite. Rýchlo som si ich uviazal a šiel do parku. Náhlil som sa a všetkým hrbolcom na chodníku sa snažil vyhýbať.

,,Ahoj!" zastavil som pri lavičke a so vzdychom pozdravil Alex.

,,Hurá! Trikrát hurá pre Jeremyho!" tleskla.

,,Tak, postav sa!" vyzval som ju a pomohol jej vstať.

,,Prvý bod je za nami! Teraz ukáž čo vieš, či nič nevieš?" pozrel som na ňu a ona pokrútila hlavou.

,,Daj mi ruku a ja ťa budem viesť. Pozorne sleduj moje pohyby a opakuj ich, dobre?" Prikývla a prijala moju ruku. V živote som nikoho neučil korčuľovať a absolútne som netušil ako na to, ale nejakým spôsobom nám to šlo, no myslím, že je to kvôli Alex a tomu aká je odvážna.

,,Super! Teraz ťa pustím a skúsiš prejsť ku mne," pustil som jej ruku a zastal tri metre pre ňou. Alex sa pomaly rozbehla a dokorčuľovala ku mne.

,,Teraz skús zrýchliť a prejsť dlhšiu trasu," odišiel som od nej a zastal o väčší kus pred ňou. Rukami som naznačil nech príde ku mne. Asi v polovici cesty sa zjavila menšia prekážka, ktorú Alex nezvládla. Zakopla a spadla na zem. Okamžite som k nej pribehol a pomohol jej vstať.

,,Si v pohode?" pýtal som sa jej starostlivo.

,,Trochu ma bolí zadok, ale inak fajn," zasmiala sa a oprášila sa.

,,Ale, ale, ale!" ozval sa za nami neznámy hlas. Obaja sme sa za ním otočili.

,,Čo tu robíš?" skríkla Alex a chytila sa ma za lakeť.

,,Nemôžem sa len tak prechádzať po parku?" fľochol po nej chalan. Nevedel som kto to je, ale nepáčil sa mi. Správal sa ako najväčší macher a tváril sa, že mu patrí celý svet.

,,Tak prosím ťa pokračuj v ceste..."

,,Nerozkazuj mi!" skríkol na Alex a tou myklo.

,,Nekrič na ňu!" vreskol som tentokrát ja po ňom.

,,A ty si kto? Alexkin ochranca?" obrátil sa ku mne a začal sa k nám približovať.

,,Odíď!" znovu skríkla Alex už s väčšou odvahou.

,,Nemám dôvod. Chcem sa s vami porozprávať. Dlho som ťa nevidel..." pohladil ju po líci. Alex mu hneď strhla ruku a vlepila mu štipľavú facku na líce.

,,Ty suka! Čo robíš?" skríkol.

,,Kto si? Čo chceš? A prečo jej vôbec nadávaš?" Áno, neviem obraňovať nikoho, ani seba. Oproti nemu som bol maličký ako hrášok a moje odhodlanie ešte menšie. Sám seba som teraz prekvapil.

,,Alex ma nespomínala? Škoda. Som Nick. Nič nechcem ako som už vravel. Normálne sa prechádzam po parku. A tú nadávku si zaslúžila." Schytil som Alex, ktorá si medzitým vzala z lavičky svoje tenisky a ťahal som ju preč. Neboli sme dostatočne rýchly, lebo Alex to moc nešlo a neznámy šiel stále za nami, tentokrát so smiechom.

Pocítil som ako ma niekto schmatol za kapucňu mikiny a následne odhodil nabok. Spadol som na zem a trvalo mi dlhšiu dobu kým som sa zodvihol. Alex držal neznámy za ruku a jeho tvár sa k nemu pomaly približovala. Alex sa uhýbala, ale on jej schytil hlavu a pritlačil k tej jeho a ich pery sa dotkli.

Prepáčte, že je to v poslednej dobe také o ničom, ale asi mám nejaké netvorivé dni...