Trust me

14

Premočení a vykúpaní sme konečne šli domov. Úprimne, domov som sa aj tešil. 

Na Karin sme obzvlášť dlho čakali na recepcií, pretože si musela dosucha vyfénovať vlasy a namaľovať sa. Keď konečne vyšla z dverí šatne, mohli sme odísť. V aute sme sa s Karin ihneď vrhli na svoje mobily a robili si svoje.

,,Ste spokojní s výletom?" spýtala sa mama počas cesty.

,,Áno," zvolali sme zborovo.

,,Tak to je super!" potešila sa a zvýšila hlas na rádiu, lebo hrali jej obľúbenú pesničku.

***

,,Jeremy!" okríkla ma Karin a buchla po nohách. Obaja sme ležali na gauči a sledovali televíziu.

,,A kam sa mám posadiť?" spýtal som sa jej s nadvihnutým obočím.

,,Veď sa posaď, ale normálne. Nerozťahuj sa tu! Mám rovnaké práva ako ty!"

,,Nebuď ufňukaná..." prevrátil som oči a sadol si, nech nepokračuje vo svojom kričaní. Rodičia šli na nákup a keďže je už deväť hodín, my sme sledovali film, ktorý práve dávali v televízií. Cesta domov prebehla úplne normálne. Znovu sa nám obom vybil mobil a tak sme sa stále sledovali značky s kilometrami a odpočítavali minúty do príchodu domov. Keď sme prišli domov bolo asi päť hodín a Karin zistila, že si musí na zajtra spraviť nejaký projekt. Asi si viete domyslieť ako to v jej prípade vyzeralo. Behala hore-dole a stresovala, že to nestihnete. A ako to dopadlo? Stihla to, samozrejme.

,,Sme doma!" skríkla mama a pomocou nohy si otvorila dvere dokorán. Nijako sme nereagovali, len ďalej sledovali film.

***

,,Dobre ráno," rozospato ma pozdravila Karin a sadla si oproti mne za stôl. Mama s otcom už boli v práci.

,,Vieš koľko je hodín?" pobavene som na ňu pozrel.

,,Koľko?" spýtala sa ma a natrela si chlieb maslom.

,,Pol ôsmej," odpovedal som jej.

,,Koľko?" vypúlila oči a opýtala sa tú istú otázku.

,,Pol ôsmej," zasmial som sa na jej pohľade.

,,Do kelu! Nič nestíham...Idem sa rýchlo umyť, obliecť. Nespravíš  mi prosím desiatu?" okamžite vstala zo stoličky a hodila po mne prosebný pohľad.

,,Už ju máš," usmial som sa a ukázal na linku. Dojedol som svoje raňajky a s hlasným pozdravom odišiel z domu. Karin bola ešte stále v kúpeľni.

Nikde som nevidel Henryho a tak som mu zavolal. Bol som moc lenivý prejsť k nemu domov...

,,Kde si?" spýtal som sa ho.

,,Som chorý, Jeremy," chrapľavo mi odpovedal.

,,Jáj! tak nič, no...Čau," zrušil som hovor a šiel do školy sám, po dlhej dobe.

Zrazu som zacítil na svojej tvári kvapky. Začalo pršať. Dážď bol príjemný a absolútne mi nevadil. Došiel som do školy, odložil veci do svojej skrinky a pobral sa ako vždy do svojej triedy. Z diaľky som zbadal Alex, ktorej sa na tvári rozžiaril úsmev, keď ma zbadala.

,,Ahoj," usmial som sa a zložil vedľa nej.

,,Konečne! Ahoj," potešila sa.

,,Nič nové?" 

,,Nie. Ako bolo na dovolenke?" zaujato sa ma pýtala.

,,V pohode..." usmial som sa na ňu.

,,Ste boli v Conistone?"

,,Áno. Odkiaľ vieš?" nechápal som. Sleduje ma?

,,Keď si mi písal ,nemal si vypnutú polohu," vysvetlila.

,,Aha," prikývol som.

Zazvonilo na hodinu matematiky. Učiteľka vošla dnu a všetkých si na premerala prísnym pohľadom.

,,Ticho, Austin!" skríkla po chalanovi, ktorý sedel dve lavice od nás. Austin zdvihol ospravedlňujúco ruky a už bol ticho.

,,Jeremy?" šepla Alex.

,,Hm?" pozrel som na ňu. Učiteľka našťastie bola otočená chrbtom a písala na tabuľu príklady, ktoré si máme mi zapísať do zošita a vypočítať.

,,Vieš...Ja mám dnes narodeniny a chcela som ťa pozvať na pizzu," usmiala sa na mňa a čakala ako zareagujem. Ona má narodeniny? Dnes? Teraz? v tento deň?

,,Ty máš narodeniny? Ale ja pre teba nič nemám...Ani čokoládu, nič," zvraštil som čelo.

,,Ja od teba nič nechcem..." kývla rukou.

,,Ale to je blbé, že ma pozveš na pizzu a ja ti nič nedám, nemyslíš?"

,,Mne to nevadí."

,,A kedy?" spýtal som sa. 

,,Hneď po škole, môžeš?"

,,Hej, ale zastavíme sa ešte u mňa doma. Vezmem si peniaze a po pizzi si pôjdeš niečo vybrať, dobre?" Nečakal som na jej odpoveď, lebo viem, že by namietala. Začal som počítať príklady, ktoré som aj mal. Nikdy som nekupoval kamarátke darček a absolútne netuším, čo by sa jej mohlo páčiť. Veď ju poznám len dva týždne, alebo koľko.

***

Prešiel celý deň v škole a nám sa konečne vyučovanie skončilo. Hneď po prvej hodine, teda matematike sme sa šli s Alex odhlásiť z obedu, keďže pôjdeme na pizzu. 

,,Tak teda poďme k tebe," zvolala Alex. Prikývol som a zaviedol ju až k nám. Po ceste ku nám sme sa rozprávali o škole a o tom, čo sa dialo počas mojej neprítomnosti. Vraj naša triedna sa pohádala  s nejakým štvrtákom, vlastne ich vraj bolo viac a má teraz problém s rodičmi dvoch štvrtákov. Trochu mi jej bolo ľúto, ale len trochu. 

,,Poď ďalej," pozval som ju dnu. Nikto nebol doma, našťastie.

,,Sadni si do obývačky, nemusíš sa vyzúvať. Ja som hneď tu," usmial som sa a odišiel do svojej izby. Po celej izbe som hľadal svoju peňaženku. 

,,Tu si," povedal som peňaženke. Vrátil som sa dolu, kde Alex akurát pozerala na našu rodinnú fotku v kuchyni.

,,Ty máš dve sestry?" milo sa na mňa pozrela.

,,Nie, už len jednu. Tá malá umrela..." priznal som a nesnažil sa dať najavo žiadne city.

,,Aha. Prepáč, nevedela som. Je mi to ľúto," smutne na mňa pozrela.

,,V pohode. Ideme?" spýtal som sa jej skôr ako sa bude pýtať na detaily. Zamkol som za nami a tentokrát sa nechal viesť Alex. Šli sme až do mesta, presne do tej istej reštaurácie, v ktorej sme minule boli s Karin a Alex si myslela, že je to moja priateľka.

,,Čo si dáte?" spýtal sa nás čašník. S Alex sme sa už po ceste dohodli, že si dáme kukuricovú pizzu. 

,,Jednu kukuricovú pizzu. Tú dvadsať dvojku," povedala Alex.

,,A na pitie?"

,,Ja si dám sprite," povedala Alex a pozrela na mňa.

,,Ja tiež." Čašník prikývol a odišiel.

,,Tak...Ako sa máš?" spýtala sa ma Alex. Zase nastala tá trápna chvíľa, ktorú každý poznáme a ja až veľmi dobre.

,,Dobre, ty?"

,,Fajn...Bez teba to bola v škole nuda, vieš o tom?" zasmiala sa.

,,Hm...Tak, ale mala si tam aj iných ľudí..."

,,Iných ľudí, ktorí boli stále v skupinkách. Mňa si nikto okrem učiteliek nevšímal. Ale aspoň som si dočítala knihu."

,,Rada čítaš knihy, čo?" 

,,Čo mi iné ostáva? Ale nie. Knihy sú pre mňa relax, asi tak ako pre teba hry na mobile, chápeš...Baví ma to. Najradšej čítam také zo života a skutočné príbehy. Občas si prečítam niečo zo psychológie. Rada sa montujem do ľudí a ich pováh, " zasmiala sa a na jej líciach sa objavili jamky.

Tešte sa na ďalšiu časť ^^