Trust me

9

Ďalší nudný deň v škole je za mnou a ja som sa po obede vybral šťastný domov. Znovu som musel odmietnuť Alexine návrhy, no tentokrát aj právom, lebo sa musím pobaliť. Aj keď som pobalený za pár minút, ale to je jedno.

,,Som domá!" skríkol som na celý dom hneď ako som prekročil prach dverí. Prekvapilo ma, že Karin už bola doma a zakričala naspäť hlasný pozdrav.

,,Balíš sa?" prišiel som do jej izby.

,,Už mám zbalené..." odpovedala mi a ďalej hľadela do telefónu.

,,Čo? Ako v škole?" spýtal som sa jej a sadol si na roh jej postele.

,,Čakala som horšie. S Michelle sa ignorujeme a hádže po mne škaredé pohľady. Ten chalan ma ignoruje a vždy keď sa na mňa pozrie sa uškrnie. Inak je všetko v pohode. Viac menej sú ľudia na mojej strane a Michelle si musela nájsť nových kamarátov. Prekvapili ma ich reakcie, ale každopádne som šťastná. S Michelle sa neplánujem skamarátiť ďalej. Pokašľala to a možno je to tak najlepšie," vysvetľovala mi a aspoň na chvíľu odložila svoj mobil bokom. Bohužiaľ hneď ako dohovorila svoj monológ, vzala si ho znovu.

,,To je super! Idem sa aj ja pobaliť," oznámil som jej a opustil jej izbu. Nič nehovorila, len ďalej ťukala do svojho mobilu. Závisláčka..

Z rohu izby som si vybral svoju cestovnú tašku, ktorá je určená na športové veci, keď ide niekto na tréning. Lenže ja som v športe ľavý a nepotrebujem ju na to, tak ju využívam na cestovanie...Nemôžem predsa vyhodiť dedkov darček.

Otvoril som ju a prekvapil ma jej obsah. Vnútri boli moje ponožky, ktoré som naposledy videl pred tromi mesiacmi, keď sme išli na dovolenku. Pričuchol som si k ním a tým zistil, že sú použité, pretože neuveriteľne smrdeli. Hodil som ich do práčky a vrátil sa naspäť k baleniu. 

Pár vecí som nahádzal do tašky a tým sa balenie skončilo. Na čo mi je niekoľko tričiek ako sestre? Stačia štyri... Poloprázdnu tašku som položil k posteli a ľahol si.

***

,,Karin odlož ten mobil a pomôž naložiť tie tašky do auta!" okríkla ju mama, ktorá bola v strese už od svojho zobudenia a tým stresovala aj ostatných členov rodiny. Karin s prevrátenými očami splnila mamin rozkaz a pomohla. 

Nasadli sme do auta a mama radostne zvýskla, že sme to stihli práve včas. Obaja s Karin sme si vytiahli svoje mobily a trávili čas na nich.

,,V hoteli máme až večeru, takže po ceste by si mohol niekde zastaviť a najeme sa, čo ty na to, Rick?"

,,Dobre, ale až v Conistone," odpovedal otec a sústredil sa na šoférovanie. 

Polovicu cesty som sa hral na mobile, ale neskôr sa vybil a tak som musel sledovať cestu alebo prírodu z okna. Karin sa mobil tiež vybil a nudila sa rovnako ako ja. Každú chvíľu sa vypytovala kedy tam už budeme a kedy sa pôjdeme najesť. Potom si pospevovala každú druhú pesničku, ktorú hrali v rádiu. Pridala sa k nej mama a aj otec. Donútili aj mňa a tak sme celá rodina falošne spievali pesničky, ktorých slová ani nevieme...

,,A sme tu!" zvolal nakoniec otec a zastavil pred reštauráciou. Karin zvýskla ako malé dieťa a vybehla von za auta, kde sa hneď ponaťahovala. Celý zničení sme vošli do reštaurácie, ktorá bola plná hladných ľudí. Na jedlo sme čakali dobrú hodinu a Karin stále kňučala, že je hladná a ešte viac, keď okolo nej ľudia jedla. Museli sme ju zabaviť tým, že sme sa rozprávali. Vlastne len ona rozprávala, no my sme nadväzovali.

,,Konečne," vzdychla si Karin, keď jej čašník položil tanier na stôl. Ten po nej hodil škaredý pohľad, no Karin si ho ani nevšimla, lebo bola pohľadom zapichnutá do vyprážaného syra pred ňou.

Naše taniere ostali po chvíli prázdne a my sme sa pobrali ďalej. Cesta našťastie netrvala tak dlho ako tá doteraz, ale len 15 minút.

Zastali sme až pred veľkým hotelom, ktorý aj zvonku vyzeral moderne. Na recepcií sme si prevzali kľúče od našej izby a výťahom sa zviezli na naše poschodie.

,,To je super! My sme od vás oddelení!" potešila sa Karin a tašku hodila do našej izby.

,,Ste," usmiala sa mama. Izba bola totižto rozdelená na ďalšie dve menšie. V jednej bola manželské posteľ a v druhej dve rozdelené postele. Kúpeľná bola už spoločná.

,,Vybaľte si veci a oblečte si niečo iné. Pôjdeme sa prejsť neskôr, dobre? Najprv si odpočinieme po tej ceste," rozhodla mama. Porozhliadal som sa po našej izbe, ktorá bola menšia a nudná. Steny boli biele, len sem-tam chýbal kúsok steny. Postele boli v dvoch rohoch povlečené tiež bielymi povliečkami. Aspoňže boli povlečené a nemusíme sa s tým robiť my. Jedna veľká, tiež biela, skriňa bola na druhej strane izby a hneď vedľa nej stolík, nad ktorým bolo zrkadlo.

,,Tieto dve poličky budú moje a tá jedna tvoja, ok?" usmiala sa na mňa Karin a svoje poličky už zaplňovala kopu oblečenia.

,,To je diskriminácia! Prečo ja mám mať len jednu? Je to neférové!" frflal som so smiechom. Bolo mi jedno koľko poličiek mám, ale mal som chuť ju podpichnúť...

,,Jeremy! Ja mám viac vecí ako ty...Tak ticho," rozhodla. 

Vybalil som si aj ja svoje veci a hneď na to si dal nabiť mobil. To isté spravila aj Karin. Problém bol ten, že zástrčka bola pri mojej posteli a tým pádom som jej spravil naschvál a to tak, že som jej zakázal byť na mojej posteli. Čo znamená, že nemôže byť na mobile.

,,Prestaň! Jeremy, nebuď hnusný! Ja by som ti to dovolila, keby je to moja posteľ!" kričala na mňa.

,,Určite...Spravila by si to isté. Lenže mne by to nevadilo ako tebe, lebo nie som tak závislý ako ty!" uškrnul som sa.

,,Ale ja sa nehrám sprosté hry ako ty!"

,,Lebo je oveľa lepšie vypisovať si stále a pridávať nové fotky na Facebook, že?" zasmial som sa. Jej zúfalý pohľad ma bavil. Nedokázala by byť celý čas pokým sa jej nabije mobil bez neho. Najmä nie keď môže, lebo nemá čo iné robiť. 

,,Jeremy! Ty hnusák!" skríkla. Vtom do izby vošiel otec.

,,Hej vy dvaja! Tu sú aj iní ľudia, ktorí sú tu rovnako na dovolenke ako my. tak sa prestaňte hádať! Nemáte už desať rokov! Správajte sa na svoj vek, dobre?" pozeral na nás.

,,Fajn," vzdychli sme si obaja. Karin som nakoniec dovolil byť na mobile, za čo som dostal veľké, až moc láskyplné, objatie. Aj tak som ju po chvíli odtiaľ vykopol.