Trust me

16

Alex bola šťastná ako malé dieťa. Nie, ona bola šťastnejšia. 

Padli sme do studenej vody. V tej chvíli, keď som sa vynoril z vody a videl veselú Alex, mi spadol kameň zo srdca. Prežil som a nič sa mi nestalo. Mala pravdu, stálo to za to. 

,,Konečne sa mi splnil sen! Konečne! Teraz môžem postúpiť vyššie a ísť za ťažším snom..." tešila sa a pomaly sme odplávali ku brehu. Bál som sa spýtať čo je to za sen.

,,Ďakujem, ďakujem, ďakujem..." vrhla sa na mňa a objala ma. Jej mokré vlasy mi udreli do tváre. Pousmial som sa a tešil s ňou.

Obaja sme si obliekli svoje o trochu suchšie oblečenie a pobrali sa naspäť do civilizácie. Alex celú cestu poskakovala ako srnka a výskala. Nechápal som ako jej mohlo takto zdvihnúť náladu jedno skočenie do vody.

,,Vieš aký je ten ďalší sen?" spýtala sa ma, keď sme sa objavili medzi ľuďmi, ktorí po nás hádzali nechápavé pohľady.

,,Nie, ale bojím sa ho," zasmial som sa.

,,Určite chcem ešte raz skočiť z útesu, no trikrát väčšieho ako bol tento. Ale to nie je ten sen. Chcem utiecť z domu, vyliezť na pozastavené Londýnske oko, vlámať sa do jednej z kabiniek, najlepšie do tej úplne hore a prespať tam!" zatlieskala veselo. (neviem či je to reálne)

,,To vážne? Dúfam, že rátaš s tým, že sa tohto výletu, skôr úletu, s tebou nezúčastním!" opäť som sa zasmial.

,,To ešte uvidíme," uškrnula sa Alex a utekala ďalej odo mňa. Neviem čo myslela tým, že ešte uvidíme, ale jednoznačne s ňou nepôjdem. Je to nebezpečné a môže byť za to trest!

***

,,Jeremy? Čo si robil? Veď už dve hodiny neprší...Kde si vlastne bol?" dávala mi otázky Karin, len čo som prekročil prah domu.

,,Bol som vonku..." odpovedal som stručne.

,,Jáj, vlastne to mi nedošlo, prepáč..." povedala ironicky a prevrátila svojimi očami.

,,To je mi ľúto," smutne som na ňu pozrel a odišiel do izby. Rýchlo som zo seba vyzliekol mokré oblečenie a prezliekol sa do suchého. Hneď na som si ľahol do postele a prikryl sa až po bradu. Myslím, že bez choroby sa nezaobídem.

,,Jeremy?" vstúpila do izby Karin.

,,Čo tak zaklopať?" fľochol som po nej. Znovu prevrátila svojimi očami, vrátila sa za dvere a hlasno zaklopala.

,,Ďalej!" zvolal som. Karin sa objavila v mojej izba a sadla si na roh postele.

,,Tak hovor!" drgla do mňa a čakala na moje vysvetlenie.

,,Neviem čo odo mňa chceš..."

,,Ale prestaň!" buchla do mňa silnejšie.

,,Veď ti vravím, že som bol vonku. Kamarátka mala narodeniny a tak ma pozvala na pizzu...Potom  som jej kúpil darček a začalo pršať, tak sme zmokli." Vynechal som to, že sme skočili z útesu, Neverila by mi to a nepotrebujem, aby ma s tým týždeň otravovala...

,,Hm...Zlaté," usmiala sa.

,,Čo je na tom zlaté?" nechápal som.

,,Všetko," zasmiala sa. Zospodu sme zrazu začuli buchnutie dverí a zvolanie: ,,Sme domá!" Karin sa postavila a utekala za nimi, ešte som za ňou zakričal nech mi prinesie čaj, lebo mi bola neuveriteľná zima.

Neviem čo Karin povedala rodičom, ale tí za mnou prišli aj s čajom a nechali ma tak. Až do rána som ostal v posteli. Keď som sa ráno zobudil, neuveriteľne ma škrabalo v hrdle a nos som mal celý upchatý.

,,Karin!" zakričal som chrapľavým hlasom. Tá to počula a objavila sa v mojej izbe.

,,Potrebuješ niečo? Idem už do školy..." povedala rýchlo.

,,Čo? Koľko je hodín?" pozrel som na displej mobilu. Bolo trištvrte na osem. Fajn, dnes do školy určite nejdem.

,,Nič, aj tak idem dole...Čau," pomaly som vstal. Karin si hlasno vzdychla a utekala preč.

Veľmi ťažko som zišiel dolu do kuchyne. Pokým sa mi nezohriala voda na čaj a ten neskôr nevychladol, zjedol som raňajky. Do izba som sa vracal so šálkou čaju, dvomi keksíkmi, čipsami, dvoma balíkmi servítiek a sprejom do nosa. Všetko som si zložil vedľa na stolík a zapol televízor. Vyzerá to tak, že celý dnešný deň preležím v posteli. 

Asi okolo obedu mi pípol mobil. Písala mi Alex.

Ahoj, si chorý, že? Ak chceš môžem prísť po škole za tebou a dám ti úlohy. Aj tak nemám čo robiť.

Rýchlo som jej naťukal spätnú správu.

Ahoj, hej som chorý... Ak sa ti chce môžeš sa zastaviť, ale nemusíš. 

Mobil som položil naspäť a pozeral televízor. Na hry som momentálne nemal chuť.

***

Práve keď som vyhrával level, lebo mi bolo konečne lepšie a chytila ma eufória hrania hier, zazvonil zvonček a ja som prehral. Lenivo som sa postavil, upravil sa v zrkadle a zišiel dolu.

,,Ahoj," usmiala sa na mňa Alex. Tej vôbec nič nebolo, ani náznak sopľa. 

,,Ahoj," pozdravil som ju stokrát menej energeticky ako ona mňa.

,,Poď ďalej," pozval som ju a šiel do kuchyne naliať jej vodu. Alex ma čakala v obývačke a vyťahovala svoje zošity z ruksaku.

,,Ďakujem. Tak tu máš zošit z angličtiny a chémie. Z chémie má byť nejaký test nabudúce...Inak nebolo nič nové," rýchlo mi vysvetlila a podala zošity.

,,Asi celý týždeň nenavštíviš školu, čo?" zasmiala sa.

,,Vyzerá to tak..." usmial som sa.

,,Tak prepáč no..." ospravedlnila sa mi. Zvraštil som obočie a hodil nechápavý pohľad.

,,Predsa kvôli mne si chorý..." vysvetlila.

,,Ale prosím ťa! To je v pohode. Som rád, že som ti mohol splniť tvoj sen."

,,Za čo ti znovu ďakujem. Ty máš vlastne aký sen?" spýtala sa ma zrazu. Touto otázkou ma zaskočila. Nikdy som nad mojimi snami nejako nepremýšľal. Hlboko som sa zamyslel nad jej otázkou.

,,Neviem...Mať v budúcnosti rodinu, dokončiť úspešne školu, nájsť si vhodnú prácu..." rozmýšľal som.

,,A niečo také výnimočné? Ja napríklad takéto sny nemám. Dobre, dokončiť strednú chce, aj si nájsť prácu. No väčšinu svojho času chcem venovať cestovaniu a užívaniu si života. Nechcem si zakladať rodinu. Ak budem mať priateľa, možno manžela, tak takého, ktorý by chcel toto všetko absolvovať so mnou. Nevzdám sa svojich snov kvôli nejakému chlapovi. A deti mať nechcem..." hovorila. Zaujímavý pohľad na život.

,,Hm...Nie je to zlé, ale nebude ti chýbať láska? Ani tie deti?"

,,Deti nie. Nikdy som nechcela mať deti. Je to zbytočné...Láska možno hej, ale to ešte uvidím. Možno sa neskôr niekde usadím a všetko sa zmení. Hlavne si chcem teraz užívať život."