Trust me

21

Chvíľu som sa na to s nechuťou pozeral, ale keď som zbadal ako sa Alex snaží od neho odrhnúť, no on nie a nie ju pustiť, postavil som sa a odlepil ich od seba nasilu.

,,Čo robíš?" buchol do mňa naštvane.

,,Čo robíš ty?!" skríkol som po ňom. Alex sa zľakla a schovala za mňa.

,,Vy dvaja nie ste normálny! Teda ty!"ukázal na mňa prstom, ,,My dvaja sa ešte vidíme," fľochol po Alex a odkráčal späť.

,,Kto to bol?" obrátil som sa k Alex a skúmavo prezeral jej tvár.

,,Nikto," sklonila hlavu k zemi.

,,Alex! Sakra prestaň! Asi to nebol nikto! Tak kto to bol?" zopakoval som svoju otázku.

,,Jeremy, nemôžeš to nechať tak? Raz ti to poviem..." pozrela na mňa a v jej oči sa leskli. Mal som pocit, že čochvíľu sa rozplače.

,,Kedy raz? Možno žiadne raz nebude, lebo..."zasekol som sa a uvedomil si, čo som práve povedal.

,,Lebo čo?"

,,Nič, nechaj to tak, dobre? Vyriešime to všetko potom..." Tentoraz som bol ja ten, ktorý sa snažil vyhnúť téme, ale ona tá, ktorá chce niečo vedieť. Chytil som ju za tenkú ruku, ktorá bola studená a odvliekol k lavičke.

,,Končíme?" pozrela na mňa.

,,Chceš?" Prikývla. Prezula sa do svojich tenisiek a s korčuľami v rukách vstala.

,,Čo teraz? Ideme domov alebo?" 

,,Neviem. Idem ťa radšej odprevadiť domov..." Z celej situácie, ktorá sa len pred chvíľou ukončila som bol zmätený. Moja nálada sa obrátila a to len kvôli nejakému Nickovi, ktorý nevie čo má robiť so svojím jazykom. Celú cestu k Alexinmu domu som mal hlavu niekde úplne inde zatiaľ čo ona celú cestu bľabotala o mne neznámych veciach.

,,Jeremy! Stoj! Už sme tu," zasmiala sa. Prečo sa smeje? Ju už netrápi čo sa stalo? To len ja som taký alebo čo?

,,Uf, prepáč," nervózne som sa zasmial a vrátil do krutej reality.

,,V pohode...Tak...Ja asi pôjdem...A ďakujem," usmiala sa na mňa a pomaly sa vzďaľovala.

,,Za čo?" spýtal som sa ako idiot.

,,Za všetko. Za celý dnešok. Aj za učenie korčuľovania, aj za ochranu pred Nickom..." smiala sa.

,,To nestojí za reč," mávol som rukou. Ona sa ku mne vrátila, akoby na niečo dôležité zabudla a potom...Potom prisala svoje pery na moje líce a odišla domov. Ešte hodnú chvíľu som sa pred jej domom spamätával z jej bozku na líce. Až neskôr som si uvedomil, že tam stojím ako debil, navyše som mal na sebe korčule, čiže to vyzeralo dvojnásobne blbo, tak som sa radšej pobral domov. Neviem prečo, ale jej pusa ma vyviedla z miery...Jasné, akoby som doteraz bol normálny.

***

,,Jeremy!!" začul som piskľavý hlas mojej sestry. Vypol som hru na mobile a vyšiel na chodbu.

,,Horí?" zakričal som zvrchu.

,,Nie, ale poď sem na chvíľu!" skríkla znovu.

,,Idem!" 

,,Čo keby ste sa vy dvaja utíšili?" skríkol hlasno otec. Prešiel som ku Karin a čakal, čo odo mňa chce. 

,,Prosím ťa pomôžeš mi?" obrátila sa na mňa a podala mi svoj mobil.

,,Čo s ním je?" nechápal som.

,,Nefunguje mi toto tlačítko a vždy keď toto stlačím tak sa to vypne a keď otvorím túto aplikáciu, tak mi vypíše error. nechápem tomu," rozčuľovala sa a svojím prstom ukazovala na všetky možné časti svojho mobilu.

,,Aha a čo s tým mám akože ja spraviť?" nechápal som stále.

,,Jeremy! Čo je s tebou? Stojí ti niekto na kábli? Čo asi chcem? Aby si sa na to pozrel a skúsil s tým niečo spraviť..." metala rukami.

,,Pozrieť som sa pozrel a jediné čo s tým môžem spraviť je vyhodiť to von oknom."

,,Jeremy! Myslím to vážne!" skríkla hlasnejšie. Začal som stláčať veci, ktoré nešli a rozobral jej mobil. Absolútne som netušil čo s tým mám spraviť, ale aspoň som sa snažil. Neskôr som jej ho aj tak vrátil so slovami, že si ho má dať niekde inde opraviť, lebo ja nie som opravár, ani nič podobné.

,,Tak ďakujem," prevrátila očami a vzala si mobil. Len som nad ňou mykol plecami a odišiel naspäť do svojej komnaty.

***

,,Dobré ránko, pekný dník, slniečko nám svieti, obláčika niet. Kto sa teší tak ako ja? Nikto!" pospevovala si po ceste do kuchyne Karin. S nadvihnutým obočím som na ňu pozeral.

,,Tebe čo je?" spýtal som sa jej a svojou rukou mával pred čelom na znak toho, že jej preplo.

,,Nič. Nemôžem sa tešiť? Mám tiež svoje práva, môj milý," zasmiala sa a sadla si vedľa otca, ktorý celú túto scénu ignoroval a prežúval svoj chlieb.

,,Mobil ti ide?" zmenil som tému.

,,Nie. Dnes pôjdem do opravy..." zamrmlala.

,,Prečo sa potom tešíš?"

,,Len tak. V dnešnej dobe sa človek nemôže tešiť len tak? Nekaz mi to, dobre? Radšej sa teš so mnou," usmiala sa a vopchala si rohlík do úst.

,,Och, tebe fakt preplo. Idem ja radšej do školy. Majte sa!" zodvihol som sa zo stoličky, vzal ruksak a odišiel. Tentokrát som šiel ja Henrymu na proti.

,,Konečne!" radostne som skríkol, keď sa Henryho telo zjavilo v bráne.

,,Prestaň," prevrátil očami a tľapli sme si rukami na pozdrav.

,,Už máš pobalené?" spýtal sa ma.

,,Nie. Nerozoberajme túto tému prosím..."

,,Fajn, fajn. Tak, ako sa má Karin?" nadhodil novú tému, ktorá ma donútila zasmiať sa nad dnešným ránom a náladičke mojej sestry,

,,Vyzerá to tak, že skvelo..." zasmial som sa.

,,Hovoríš to dosť pobavene, čo zas vyviedla?" zasmial sa aj on.

,,Nič nevyviedla. Má pokazený mobil, ale očividne ju to tak nezrútilo ako som čakal. Už je bez neho asi dvanásť hodín a dnes ráno si pospevovala o krásnom dni," prerozprával som mu situáciu v našom dome. S Henrym sme už moc slov neprehodili, lebo sme sa zjavili v na chodbe školy a rozišli svojimi cestami.

Od tejto kapitoly príbeh pozastavujem na dobu neurčitú :/ Chcem si predpísať časti a keď v poslednej dobe nemám moc chuť tak to pozastavím na chvíľu a keď budem mať časti predpísané ich opäť vydám ;)