Trust me

19

,,Prosím, buďte ticho! Takto sa to dozviete až o rok a ocko chytí infarkt..." upozornila nás mama a mne to nahnalo ešte väčší strach. V hlave sa mi odohrávalo niekoľko vecí, ktoré nám môžu povedať. Podľa otcovho pohľadu som súdil, že je to preňho zlé alebo má strach z našej reakcie a z maminej pohody, že sa možno teší. 

,,Takže...Nebudem to už ďalej naťahovať, lebo vaše pohľady mi ma zabili. Čiže takto...sťahujeme sa," mama tleskla rukami.

,,Kam?" spýtala sa radostne Karin.

,,Do Yorku." (nie New York...)

,,Hurá!"skríkla Karin a začala tlieskať ako malé dieťa.

,,Nie..." povedal som.

,,Prečo nie?" pozrela na mňa mama.

,,Nechcem sa sťahovať," krútil som hlavou. Prečo sa máme sťahovať práve vtedy, keď sa môj život aspoň trochu zmenil a začalo ma to baviť. Kebyže nám to oznámia mesiac predtým, nenamietal by som a šiel. Ale zase Karin by namietala, lebo ešte vtedy mala svoj skvelý život s Michelle a jej tajným idolom.

,,Vidíš. Vravel som! Jednému z nich sa to páčiť nebude..." povedal otec. To bolo to, prečo sa tak bál a bol nervózny.

,,Čakala som, že tak zareaguje Karin, ale keď som ju videla tešiť sa..." vravela mama a stále nechápala našim reakciám.

,,Prečo sa musíme sťahovať? Prečo?" hovoril som zúfalo. Vždy sa v šťastnom období musí stať niečo smutné.

,,Pretože ma vyhodili z práce!" postavil sa nahnevane otec a rozprestrel ruky.

,,Vyhodili?" vypleštila oči Karin a ja rovnako.

,,Nie úplne vyhodili..." začala vysvetľovať mama.

,,Vyhodili! To, že teba preložili do Yorku a mne dali prestávku znamená, že ma vyhodili! Nie sú so mnou spokojní!" 

,,Rick, upokoj sa! Veď sa presťahujeme a tam si nájdeš lepšiu prácu, inú..." ukľudňovala ho mama.

,,Ale táto práca ma bavila. Nechápme čo sa stalo..." Rázne som sa postavil a odpochodoval do svojej izby. Nechcem sa sťahovať! Zvalil som sa na posteľ a hľadel na biely strop. Keď poviem Alex, že sa sťahujeme bude smutná, nahnevaná, zničená a neviem čo ešte. Kvôli nej nechcem odísť a ostať tu. Nechápem celú túto situáciu, ale Alex si ma tak namotala, že teraz sa celý môj život točí len okolo nej.

,,Jeremy?" v dverách sa objavila mamina hlava. Stále som sa díval na strop a nič nehovoril. Mama vstúpila dnu a posadila sa na roh mojej postele.

,,Jeremy, je mi to ľúto, ale musíme sa odsťahovať...Bude nám tam dobre, neboj sa. Môžeš sem chodiť na prázdniny k Henrymu a budeš aj s kamarátmi..." presviedčala ma a ja som sa na ňu konečne pozrel.

,,Mami, ale ja chcem ostať tu. Prečo sa vždy všetko dobré musí posrať? Práve teraz som so svojím životom ako tak spokojný a my sa musíme odsťahovať! Pre Karin je to ľahké...Rýchlo si nájde kamarátov, lebo je spoločenská, komunikatívna a zábavná. Pre mňa to také ľahké nebude. Nedokážem sa sám od seba ani predstaviť druhému bez koktania alebo nervozity. Neviem sa zoznamovať..." vypustil som zo seba rýchlo, mama nestihla ani spracovať moje slová.

,,Nájdeš si kamarátov. Veď aj v Conistone si si našiel kamarátku a to si tam bol len štyri dni," upokojovala ma. 

,,Mami, ale to bola náhoda."

,,Ja ťa tu nebudem presviedčať, jednoducho je to tak a o dva týždne sa sťahujeme," postavila sa a odišla. Jediné pozitívum na tomto celom je, že až o dva týždne a nie hneď zajtra.

***

,,Krásne ránko, Jeremy!" pozdravil ma zvoniví Karinin hlas. Vošiel som do kuchyne a na stole ma už čakali raňajky.

,,Hm...Aj tebe," odzdravil som ešte ospalo.

,,Kde je otec?" nechápal som, keďže včera ho z práce vyhodili alebo ako to bolo.

,,Dnes ešte je v práci a večer si vezme veci a koniec," usmiala sa Karin a začala jesť svoj jogurt.

,,Prečo sa tak tešíš, že sa sťahujeme? Veď si vravela, že v škole je to aj teraz fajn..." 

,,Neviem, ale myslím si, že je to dobré. V Yorku okrem iného býva Dylan, ale o to až tak moc nejde."

,,Nie, vôbec o to nejde," povedal som ironicky.

,,A ty sa prečo netešíš? Kvôli tej Alex?" spýtala sa ma.

,,Viac menej hej," povedal som na rovinu. neoplatilo sa klamať jej, keďže obaja vieme svoje.

,,Nejako to zvládneš, Jeremy. Ja ťa pokojne zoznámim s Dylanom a aj inými ľuďmi, ktorých spoznám," usmiala sa.

,,No to mi nenahradí Alex."

,,Tebe sa páči, však?" podpichla ma.

,,Nie, len sme kamaráti..." krútil som hlavou a odohnal myšlienku, že by sa mi Alex naozaj mohla páčiť.

,,Fajn. Ja ťa chápem. Je to ťažké priznať."

,,Karin! Nepáči sa mi!" skríkol som a tým aj ukončil náš rozhovor. Dojedol som svoje raňajky a s ruksakom na pleciach odišiel do školy. Henry o našej novinke vedel. Moja mama sa vždy musí podeliť so skvelými novinkami. Vravel, že hocikedy k ním môžem prísť a že sa mám tešiť. Ani jeho slová môj názor nezmenili.

Vstúpil som do triedy a už zdiaľky mi kývala Alex. Pozdravil som ju až keď som bol pri nej a usadil sa.

,,Čo sa ti stalo?" spýtala sa ma hneď ako som si sadol. Ako môže vedieť, že mi niečo je? To som až tak čitateľný? 

,,Nič," zaklamal som a snažil sa tváriť, že je všetko v poriadku. Nechcel som jej ničiť veselú chvíľku a neplánujem jej to oznámiť už tak skoro. Musím sa na to pripraviť aj ja.

,,Naozaj? Nevyzeráš tak," neverila mi.

,,Naozaj. Ak mi niečo bude, poviem ti to," ubezpečil som ju. Deň strávený v škole prebehol normálne. Snažil som sa baviť ako vždy a nedávať nič najavo a myslím, že sa mi aj darilo, pretože Alex sa ma na ďalšie otázky nepýtala a ja som bol len rád.

,,Už vás čakajú metly. Dúfam, že ste nezabudli," škodoradostne sa na nás usmiala kuchárka a podala mi jedlo, ktoré vôbec nevyzeralo ako jedlo, ale radšej som to nekomentoval.

,,Nezabudli, nemusíte sa báť. Som zvedavá ako bude chutiť toto čudo, pretože nevyzerá najlepšie," fľochla po nej Alex a odišla. Sadli sme si za "náš" stôl a začali jesť.

,,Nenávidí nás," poznamenal som.

,,A nech. Si myslí, že keď je staršia si môže dovoľovať...Krava," prevrátila očami a pustila sa do jedenia, ktoré trvalo dve sekundy a už to odniesla. Ja som zjedol viac, lebo nechcem hladovať do piatej, čo tu budeme trčať.

#opäťnuda