Trust me

10

,,Musíš sa fotiť na každom kroku?" podpichol som Karin počas našej poobednej prechádzke po Conistone.

,,Vadí ti to? Je tu dobré svetlo a pekná príroda..." mykla plecami a prezerala si fotky, na ktorých bola ona.

,,A ty to tej prírode na fotke kazíš," zasmial som sa, za čo som si vyslúžil buchnát do ramena a dosť bolestivý.

,,Au," chytil som si postihnuté miesto.

,,Debil," prevrátila očami a ja som sa znovu rozosmial..

,,Pozrite sa. Aký nádherný výhľad," rozplývala sa mama nad výhľadom, ktorý sme mali možnosť vidieť. Karin spravila tri fotky tohto výhľadu a ďalších 5, na ktorých bola ona a ten výhľad.

,,Spravme si všetci spoločnú fotku!" povedala Karin veselo.

,,No to selfie, či ako sa to volá," súhlasila mama.

,,A kto nám to selfie spraví?" nechápal otec. Všetci sme sa na jeho poznámke rozosmiali. A že moderný rodičia...

,,Tati! Selfie si robíš sám. Prednou kamerou..." vysvetlila mu Karin. A tak sme si spravili niekoľko rodinných "selfie". Jedna bola naozaj vtipná, pretože pri nej skríkla Karin, aby sme spravili zábavný ksicht a všetci sme tak spravili.

Pokračovali sme v prechádzke, ktorá bola nekonečne dlhá, ale za to nádherná. Príroda je tu naozaj pekná a je tu príjemne. Je to iné ako v Londýne. Vzduch je tu iný, taký čistejší. Karin to s fotkami neskôr vzdala a radšej si užívala tú prírodu. Vlastne jej mobil musela vziať mama, sama od seba by to nespravila. No nakoniec bola rada.

,,Som ukrutne hladná," zafňukala Karin, len čo sme vošli do našej izby a rozvalili sa na svoje postele.

,,O chvíľu je večera..." povedal som jej. Vzala si mobil a začala v ňom niečo ťukať. Ja som sa pre zmenu na ňom hral.

,,Aha! Táto je skvelá!" vopchala mi pred oči svoj mobil a na jeho displeji našu fotku s výhľadom.

,,Nevadí ti, že som kvôli tebe prehral?" zazrel som po nej.

,,Nie. Pozri na ňu!"

,,Hej, je dobrá. Ale aj táto je pekná..." ukázal som na ďalšiu. Karin sa rozbehla von z našej izby a šla ukázať fotku rodičom.

***

,,Večera!" skríkla mama asi po polhodine. Lenivo som sa zodvihol zo svojej postele a šiel s rodinou na večeru. Vošli sme do jedálne, kde už bolo niekoľko stolov obsadených. Karin vybrala ten náš a my sme si zaň sadli. Postupne nám priniesli jedlo aj pitie a my sme začali jesť.

,,Kam pôjdeme zajtra?" spýtal som sa počas večere.

,,No...Zajtra si dáme ešte také voľnejšie a pôjdeme doobeda na druhú stranu a spravím si dlhšiu prechádzku. Poobede sa môžeme ísť pozrieť do mesta, ale peši! A pôjdeme na dlhú túru, takú lezeckú a vrátime sa až na večeru. V utorok už odchádzame, čiže sa doobeda pôjdeme kúpať do toho aquaparku, alebo čo to je, a poobede domov." Celkom náročný plán.

,,To kúpanie znie z toho najlepšie," poznamenala Karin.

***

,,My sa ideme s ockom ešte trochu prejsť. Ak chcete môžte ísť dole do jedálne, má tam byť nejaký večerný program...Ale nemusíte," oznámila nám mama a zmizla.

,,To bude nejaká oldies párty..." zasmiala sa Karin.

,,Ja sa možno zbehnem pozrieť," mykol som plecami. Na večeri som nevidel moc starých ľudí...Aj nejakých v našom veku, ale s rodinami samozrejme.

,,Ja ostanem tu," rozhodla sa Karin a zahľadela sa do mobilu. 

Neprešla dlhá chvíľa a ja som sa rozhodol zájsť tam. Karin bola stále na mobile alebo sa hrala s vlasmi, keď jej nikto neodpisoval. Ja som už niekoľkýkrát prehral level a tak som stratil nervy a odišiel dole od jedálne. Takmer som sa stratil, lebo je tu dosť uličiek a miestností. Ale potom som trafil a ocitol sa v jedálni. Moc ľudí tam zatiaľ nebolo, ale postupne pribúdali. Hrala tam hudba, ale nie príliš nahlas. Dozvedel som sa dokonca, že zajtra bude tombola a večerná diskotéka býva každý večer. Celkom aktívny hotel. Sadol som si na stoličku a vzal si pohár Coly. Čakal som, že tu bude väčšia zábava. Vtom niekto vyšiel na menšie pódium s mikrofónom v ruke. Ten niekto bola recepčná, ktorá nám dávala kľúče od izby.

,,Vítam vás v našom hoteli a zároveň pri večernom programe! Dnes si dáme pár vtipných súťaži! Zajtra je tombola a každý z vás má lístok do nej. Nie úplne lístok, ale vaše číslo kľúčov. Budeme totiž žrebovať podľa nich a treba mať pri sebe ten kľúč zajtra. Tak môžeme začať tými súťažami. Nejaký dvaja dobrovoľníci?" hovorila a porozhliadla sa po celej miestnosti. Súťaže? Naozaj? 

Prihlásilo sa jedno dievča, mohla mať asi ako Karin, 15. Celá veselá sa rozbehla na pódium a všetkých si poprezerala. Nevynechala ani mňa.

,,A druhý dobrovoľník?" skríkla recepčná do mikrofónu. Dievča vedľa nej jej niečo šepla do ucha. Ja som si znovu nalial pohár Coly, keď vtom som začul: ,,Prvá súťažiaca si vybrala druhého. Chlapec čo si práve nalieval pitie! Poď sem, prosím!" 

Úplne som zamrzol a nadával si za to, že som sem vôbec šiel. Otočil som sa a všetky pohľady boli upreté na mňa. Kýval som hlavou a vravel: ,,Nie..."

,,Ale nehanbi sa! Poď!" zasmiala sa recepčná a volala ma ďalej. Stále som krútil hlavou a snažil sa vymotať sa z toho, no ona za mnou prišla, schmatla ma za ruku a dotiahla na pódium! Strašne som sa červenal a hlavu som mal sklonenú k zemi.

,,Tak a máme prvých dvoch súťažiacich! Je dobré, že ste opačného pohlavia! Vašou úlohou bude toto vajíčko, držať medzi čelami minútu! Bez toho aby sa rozbilo upozorňujem! Ak sa rozbije idete znovu...Máte len tri pokusy. Ak to dokážete. Vyhrávate hmotnú cenu!" vysvetlila nám. Stále som krútil hlavou. Toto nie! Na čo som sem dopekla šiel?! 

Vtom som zbadal, že do miestnosti vošla Karin a keď ma zbadala na pódiu, rozosmiala sa. Recepčná nám podala vajíčko a postavila nás oproti sebe. S dievčaťom sme boli blízko seba, až moc. Snažil som sa nedívať sa na ňu, no moc to nešlo. Nakoniec nám dala to vajíčko k čelám a začala počítať sekundy.

,,Mimochodom, ja som Jackie!" usmiala sa na mňa.

,,Jeremy," predstavil som sa jej bez úsmevu.

,,Zaujímavé zoznamovanie. Takto som sa ešte nezoznamovala," zasmiala sa a vtom nám puklo vajíčko. Celú tvár som mal poleptanú a rovnako aj ona. Celou miestnosťou sa ozval smiech. Dostali sme druhé vajíčko.

,,Prepáč," ospravedlnila sa mi.

,,Prosím ťa! Nič nehovor, dobre?" fľochol som po nej.

Nová časť! neviem ako ma napadlo to s tým vajíčkom a či je to vôbec reálne, ale budiš! :D