Trust me

4

,,Mňa to nebaví..." vzdychla si Alex po pätnástich minútach učenia. Celkom skoro to vzdáva.

,,Veď jedno učivo máš už za sebou...Tak toto dokončíme a zajtra tie dve, dobre?" presviedčal som ju.

,,Ach!" hlasne si povzdychla a zapozerala do papieru, na ktorý som písal. Pokračoval som vo vysvetľovaní všemožných vzorcov a zákonov. Celý čas pozorne počúvala. Sem-tam si zívla a na to som si zívol aj ja.

,,Hotovo, chápeš všetkému?" pozrel som na ňu.

,,Hej," prikyvovala radostne. Myslím, že nechápala, ale to už nie je moja vec. Bol som rád, že už konečne je koniec a môžem sa spokojne vrátiť domov. No ako sa hovorí, nikdy sa netešte dopredu, pretože Alex mi moje plány prekazila a trvala na tom, že ma pozve na zmrzlinu.

,,Musíš ísť, Jeremy! Máš to odo mňa príkazom. Aj tak nemáš čo robiť a ani ja..." presviedčala ma. Mala pravdu, že nemám čo robiť, ale domov som sa už tešil.

,,Prosíím!" prosila ma so psím výrazom na tvári. Podľahol som mu a musel súhlasiť.

,,Super! Tak poď!" skríkla veselo a ťahala ma von. Rýchlo som schmatol svoje veci a nechal sa ťahať. Je vážne bláznivá...

Dotiahla ma až do mesta, popričom stále niečo rozprávala.

,,Tak, čo si dáte?" spýtal sa brigádnik pracujúci v zmrzlinárni.

,,Zmrzlinu," zasmiala sa Alex.

,,Akú?" prevrátil očami. Asi nie je moc zábavné pracovať v zmrzlinárni, keď vám milión ľudí odpovie ako Alex.

,,Ja si dám čokoládovú..." povedal som. Brigádnik mi ju nabral do kornútku a ten následne strčil do mojich rúk.

,,Iba jeden kopček?" nechápavo na mňa pozrela Alex.

,,Hej," prikývol som a začal lízať zmrzlinu.

,,Ja si dám orieškovú, melónovú, jahodovú a citrónovú.." vybrala si. Brigádnik s prekvapeným naberal zmrzlinu. Nielenže fúkal vietor a celkovo bolo trochu chladno na to, že je len začiatok jesene, ale ona si dá ešte štyri kopčeky. Asi dlho nebola chorá. Toľko si ja nedám, ani keby bolo 40 stupňov.

,,Milujem zmrzlinu..." konštatovala, keď zaplatila a pustila sa do jej lízania. Zrazu sa na niečo zahľadela a oči sa jej rozžiarili.

,,Dostala som nápad!" skríkla a znovu ma chytila za ruku.

,,Kam ideme?" spýtal som sa zmätene.

,,Tam," ukázala na rozpadnutú, starú budovu.

,,Nie! Šibe ti? To je nebezpečné!" prudko som zastavil a namietal.

,,Nebuď posero! Koľkokrát som v takýchto budovách bola na Slovensku a som tu, nikto mi nič nespravil...A nie je až tak zničená, len opustená," presviedčala ma. Nepresviedča ma dnes nejak často?

,,Nie, tam nejdem..." namietal som.

,,No ták! Jeremy! Prečo sa toho bojíš! Chcem ísť len na strechu...Vieš aké to bude skvelé? Pozri sa...Budeme mať výhľad. Síce nie bohvieaký, keďže má len tri poschodia, ale je to skvelý zážitok! Poď!" vzala ma za ruku a ťahala.

,,Na strechu? Ty nie si normálna..." krútil som hlavou a vytrhol z jej zovretia.

,,Čo chceš v živote zažiť, keď sa všetkého bojíš? Nikdy si nerobil nič adrenalínové, vidím to na tebe. Bojíš sa ísť čo i len do opustenej budovy. Možno to je nebezpečné, môže na nás čokoľvek spadnúť, ale táto budova nie je v taktom hroznom stave. Vidíš, nie? Nič nám tam nehrozí...Nikto nás neuvidí, veď je ďalej od centra a je obklopená stromami. Čoho sa potom bojíš? Naozaj nechceš nič dobrodružné zažiť? To patrí k životu. Zábava, adrenalín...No tak, Jeremy," postavila sa oproti mne a hľadela mi priamo do očí.

,,Bože...Prečo ja všetkému podľahnem a nechám sa presvedčiť. Že si to ty, tak dobre, ale je to prvý a poslednýkrát, čo si ma na niečo takéto nahovorila..." povedal som. Alex sa na tvári rozžiaril široký úsmev a už sme obaja utekali k opustenej budove. Neverím, že som sa na niečo takéto dal nahovoriť. Ja, Jeremy Wood.

Zastavili sme pred trojposchodovou opustenou a zničenou budovou. Alex žiarli oči radosťou a vstúpila dnu cez otvor, kde bývavali dvere. Nasledoval som ju, no oveľa opatrnejšie ako ona. Stále som sa okolo seba obzeral. Po zemi boli porozhadzované odpadky, prázdne fľaše od alkoholu a zničení nábytok, ktorý by už použiteľný určite nebol.

,,Vidíš, aj iní tu už boli..." zasmiala sa Alex a otočila sa ku mne.

,,Poďme hore," zavelila. Trochu som sa bál, ale šiel som. Opatrne som stúpol na prvý schod. V pohode. Druhý tiež a na ďalšie som už stúpal s väčšou istotou.

,,Kto vie, čo táto budova bola predtým. Na dom je to veľké a na hotel, či penzión malé..." rozmýšľal som.

,,No penzión by to veľkosťou mohol byť, len to tak vôbec nevyzerá. Veď tu nie je toľko izieb, skôr to vyzerá ako ten dom, aj keď máš pravdu, že moc veľký..."

,,Ale veď to je jedno..." povedal som nakoniec. Vyšli sme na strechu a mňa pochytil strach. Alex si to všimla a podišla ku mne.

,,Čo je? Bojíš sa výšok?" spýtala sa ma.

,,Nie, len...Ale nič," kývol som rukou a usmial sa. Alex ma začala ťahať viac ku kraju.

,,No ten výhľad nie je taký úžasný...Vidíme cestu a stromy a nejaké ďalšie domy..." zasmial som sa.

,,Dobre, ale nie je to skvelý pocit?" usmiala sa a rozprestrela ruky. Vietor jej rozfukoval vlasy, ktoré jej vírili na všetky možné strany. Tenký sveter jej vial vo vetre. Vytiahol som mobil z vrecka a odfotil ju. Neviem prečo ma to napadlo, ale bola to pekná fotka.

,,Ty si ma odfotil?" zasmiala sa.

,,Áno," prikývol som s úsmevom a ukázal jej fotku.

,,Pošlem si ju na facebook, dobre?" povedala mi a začala niečo robiť s mojim mobilom. Ja som si zatiaľ užíval výhľad, ktorý nebol práve najlepší. Užíval som si pocit voľnosti. Nakoniec to nebol až taký zlý nápad.

,,Páči..." vrátila mi mobil a ja som ho naspäť odložil do vrecka. Zrazu vytiahla ten svoj a nastavila fotoaparát.

,,Usmej sa," povedala mi a odfotila nás spoločne.

,,Super!" potešila sa a schovala svoj mobil.

,,Nakoniec si viac fajn ako som si myslela..." zhodnotila.

,,Hm...Nejak som si na teba už zvykol. U mňa je ten problém, že nikdy nezačnem rozhovor s niekým cudzím sám od seba. Musí ten druhý a potom si už zvyknem. Ale zapamätaj si, že toto bola jediná adrenalínová vec, ktorú so mnou zažiješ," zasmial som sa. Vtom som si uvedomil, čo som povedal. Akoby sme mali toho zažiť nejak veľa. Možno je toto jediná vec, ktorú spolu zažijem, okrem školy.

V podstate som si dosť podobná s Alex :D 
Venované mojej Peťuške ♥