Trust me

13

,,S Dylanom...Je to super chalan," zasmiala sa.

,,A čo ste robili?" spýtal som sa ešte raz.

,,Nič! Čo by sme mali robiť? Normálne sme sa rozprávali, smiali a tak. A u neho na izbe...Má super rodičov."

,,Hmm..." zamrmlal som a hral sa na mobile.

Rodičia sa onedlho vrátili a my sme spolu šli na večeru. Karin sa celý čas dívala na chlapca, asi Dylana a mňa zas pohľadom prebodávala Jackie. Čo viac si prijať. Rodičia sa stále o niečom rozprávajú a každú chvíľu sa pobozkajú. Cítim sa dosť divne v prítomnosti takejto rodiny.

***

,,Dokelu! Kde sú tie plavky!" nervačila Karin a asi už tretíkrát sa prehrabávala vo svojom oblečení. Ja som sa pokojne hral na mobile už oblečený v plavkách a nachystaný odísť. Vlastne už mám aj veci pobalené, keďže o necelú polhodinu odchádzam definitívne z celého hotelu. Karin bola asi tri hodiny s Dylanom a tým pádom sa vôbec nestihla zbaliť. Neviem prečo sa oplatí zoznámiť sa s niekym na dovolenke. Veď ten človek ani nemusí bývať vo vašom meste, možno ani štáte a dokonca ani na svetadiely! A čo keď je z inej planéty? Tak to má aj Dylan s Karin. Nie, Dylan nie je mimozemšťan. Žije v Anglicku, ale opačným smerom ako my.

,,Tu sú!" potešila sa Karin a odbehla si do kúpelne prezliecť sa. Som strašne zvedavý ako sa dokáže v pokoji zbaliť a nachystať na kúpanie, pretože ju dobre poznám. Predsa-len je žena...

Karin to nakoniec zvládla, ale nie s pokojom. Minimálne každých päť minút niečo hľadala a pobehovala hore dole po celej izbe.

,,Ani mi nepomôžeš! Hráš sa tu na mobile a chúďa tvoja sestra sa tu trápi sama..." fľochla po mne počas balenia.

,,Tvoj problém! Nemala si toľko kecať s Dylanom, ktorého už neuvidíš. A nestresuj prosím..." odpovedal som jej bez jediného pohľadu venovaného jej.

,,Ako vieš, že ho nikdy neuvidím? Čo keď sa stretneme? Prídeme za sebou? Ha? A nestresujem..."

,,No to určite..." O chvíľu bolo znovu počuť jej hlasný vzdych ako nič nestíha a nevie niečo nájsť. Nie, ona nestresuje...Je v úplnom pokoji.

***

,,Máme všetko? Kontrolovali ste to? Doklady, peniaze, kufor, kabelka..." kontrolovala mama. Prečo každá žena stresuje?

,,Máme," prevrátil som očami a nastúpil do auta. O chvíľu sme sa už všetci spokojne viezli dole kopcom. Ešte pred odchodom ma Karin donútila rozlúčiť sa s Jackie. Jackie trvala na tom, aby sme si vymenili čísla a kontakty na facebooku. Potom sme už chvála bohu šli k autu.

,,Zakývajme naposledy kopcom," usmiala sa mama a začala kývať kopcom. Kývala jediná. My už totižto nemáme desať rokov, aby sme kývali kopcom.

Zastali sme na veľkom parkovisku, kde sme ledva našli miesto pre naše auto Dlhým parkoviskom sme prešli až ku vchodu veľkej budovy a vystáli si radu na lístky. Tá rada bola dosť dlhá a Karin bola tak nedočkavá a asi si viete predstaviť ako každú chvíľu mrmlala. 

,,Hľadaj dve skrinky vedľa seba. Nech nie sme ďaleko," povedal mi otec, keď sme kráčali uličkou medzi skrinkami. Karin s mamou boli v inej šatni pochopiteľne.

,,Kde sú toľko?" vzdychol si otec, keď sme na nich čakali pred šatňou.

,,Hm...Ženy," odvrkol som.

,,Zvykaj si chlapče..." pobúchal ma po pleci. Mama s Karin práve vyšli zo šatne a o niečom sa veselo zhovárali. Keď konečne prišli až ku nám, mohli sme ísť do bazéna.

Najskôr sme len tak boli vo vode, plávali a relaxovali, lenže mňa to prestalo baviť a rozhodol som sa ísť na tobogán. Mal som v pláne vziať aj sestru, no tá namietala.

,,Poď!" ťahal som ju. Nechcel so tam ísť sám...

,,Nejdem! Choď sám, keď sa chceš strápniť. Máš 16!" vytrhla sa a odmietala ísť so mnou.

,,No a čo, že mám 16? Mám právo ísť na tobogán aj keby mám 85!" fľochol som po nej a odišiel. Tobogány predsa nie sú vekovo obmedzené, maximálne výškovo alebo váhovo.

Z diaľky som si vyberal najdlhší a najzaujímavejší tobogán, na ktorý pôjdem. Vydal som sa k veži, z ktorej šli štyri dlhé tobogány. Bol som pevne rozhodnutý ísť na ten čierny. Vyšliapal som niekoľko desiatok schodov a konečne zastal v rade. Na moje prekvapenie tam boli len deti a asi iba jeden otecko s dieťaťom. To ma však neodrádzalo. Za mnou bolo malé dievčatko, ktoré do mňa zrazu drglo. Ignoroval som to, pretože som si myslel, že to bol omyl. 

,,Haló!" drglo do mňa znovu, tentokrát už aj prehovorilo. Otočil som sa jej smerom a čakal čo povie.

,,To je tvoj brat?" ukázala na menšieho chlapca predo mnou.

,,Nie, prečo?" nechápal som.

,,Takže ideš sám na tobogán?" zamračila sa.

,,Áno. nemôžem?"

,,Môže, len, že si na to trochu starý, nemyslíš?" zasmiala sa.

,,Nemyslím," otočil som sa naspäť a posunul sa o dva schody vyššie. Už aj malé dieťa do mňa zabŕda. Prečo sú tie dnešné deti také drzé? Ja v ich veku som sa bál aj o dva roky starších detí a nie to o desať. Síce je pravda, že aj teraz sa hanbím ľudí v mojom veku, ale to je iné.

Konečne prišiel rad na mňa a na malom semafore sa objavilo zelené svetlo, čo značilo, že môžem ísť. Celou silou som sa spustil dole a ľahol si na chrbát, nech idem čo najrýchlejšie. Celú jazdu som si užil a na konci som spadol do vody.

To mi stačilo a vrátil som sa za ostatnými členmi mojej rodiny. Tých som však nenašiel. Skvelé! Niekoľkokrát som sa rozhliadal po okolí a hľadal ich. Nikde som ich však nevidel. Šiel som teda  o kúsok ďalej a obzeral sa po celom okolí. To by som nebol ja, keby do niekoho nevrazím a nezhodím to dievča na zem.

,,Ehm. Prepáč," podal som jej ruku. Tú prijala a pomocou nej sa zodvihla.

,,V pohode," usmiala sa a na líciach mala červenú farbu. Prečo sa červená? Nemal by som byť náhodou ja ten, ktorý sa má červenať?

Usmial som sa na ňu a pokračoval v hľadaní. Nakoniec som ich aj našiel v neuveriteľne horúcej vode, v ktorej boli samí dôchodcovia a samozrejme aj moja rodina.

Po trošku dlhšej dobe nová časť! Vo štvrtky asi často nebudú nové časti, aj keď mám predpísané, ale vždy chcem mať aspoň jednu časť dopredu predpísanú...Štvrtky sú teda pre mňa náročné dni :D

Honey202