Trust me

5

Užíval som si vietor a pohľad na jesennú prírodu. Alex mlčala, čo bola výnimočná chvíľa a preto som si ju užíval ešte viac. Mala privreté oči a úsmev na perách. Zrazu mi vo vrecku začal vibrovať mobil. Na displeji bolo Karin. Zabudol som, že sa o mňa asi bude báť, lebo nie som doma ako zvyčajne.

,,Áno?" ozval som sa pokojne do telefónu.

,,Žiješ?" zasmiala sa Karin na druhej strane telefónu.

,,Nemal by som?" spýtal som sa a postavil zo strechy, na ktorej som doteraz sedel.

,,Tak vieš...Zľakla som sa keď som prišla domov veselo pozdravila a ty nikde...Kde si? Máš tajné rande či čo?" podpichovala ma.

,,Nemám, len som doučoval spolužiačku," vysvetlil som, aj keď som väčšiu časť vynechal.

,,Takže rande. Jasné chápem," zasmiala sa a zrušila. Milé od nej. Teraz to vytrúbi celej štvrti ako ju poznám. Odložil som mobil a otočil sa, nech sa vrátim ku Alex. Tá však na mňa pozerala a netrpezlivo čakala.

,,Ideme?" spýtala sa ma. Prikývol som. Pobrali sme sa dolu schodmi. Už som šiel s istotou, že sa mi nič nestane. Vtom som zrazu začul zospodu niečí hlas. Zastavil som.

,,Čo je?" pozrela na mňa Alex.

,,Veď niekto je dole..." 

,,A?" nechápala.

,,Čo ak je to polícia? Alebo nejaký vandali? Čo keď nám ublížia alebo nedovolia odísť? Nebodaj znásilnia, či zbijú? Čo ak..." nedokončil som, pretože ma prerušila.

,,Upokoj sa...Neboj sa a poď. To budú nejakí ľudia ako my, čo sa sem prišli pozrieť alebo opiť. Čo sa hneď bojíš...Si chalan, nie pokakaná baba. Tak sa prosím správaj ako chalan. Ľutujem tvoju priateľku," prevrátila očami a ťahala ma dole.

,,Akú priateľku?" zamračil som sa.

,,Veď tú s ktorou si volal pred chvíľou," vysvetlila jednoducho. 

,,Ja nemám priateľku. Volal som so sestrou," objasnil som a zasmial sa.

,,Fakt?" otočila sa a prezrela si ma. Nechápavo som prikývol. Vtom som začul smiech zospodu. Alex sa spamätala a pokračovali sme cestou dolu. Zišli sme až úplne dole. Bál som sa narozdiel od Alex. Tá šla sebavedome a bez akéhokoľvek strachu. Dole sa usalašili traja chalani s fľašami alkoholu v rukách. Nevnímali našu prítomnosť a v podstate už neprítomnosť. Len sa na niečom smiali a odpíjali z fľaše.

,,Bolelo to?" opýtala sa ma Alex, keď sme vyšli z budovy a prešli na druhú stranu cesty.

,,Nie," kývol som hlavou.

,,No vidíš...Žiješ, si zdravý a nič sa ti nestalo. Nikto ti nič nepovedal."

,,Dobre, dobre pani úžasná..."prevrátil som očami. Alex sa zasmiala a pustila mi ruku, ktorú mi len tak mimochodom stále držala. Hneď ako si to uvedomila, rovnako ako ja, sa začervenala a obrátila chrbtom ku mne.

,,Ideme domov dúfam," povedal som a zároveň prerušil trápnu chvíľu, ktorá medzi nami nastala.

,,Neviem ako ty, ale ja áno."

Takto sa skončila naša akcia. Môj prvý adrenalínový zážitok. Rozlúčil som sa s Alex a každý sme šli svojou cestou domov. Premýšľal som nad tým, prečo to spravila. Prečo tam chcela ísť a so mnou? Čo sa to všetko deje? Potom som si však uvedomil, že za to môžem ja. Ja som súhlasil s doučovaním a neskôr aj zmrzlinou a tým to začalo.

Prišiel som domov, kde ma už nedočkavo čakala Karin. Sedela na gauči a hrala sa s telefónom. Vlastne surfovala na internete. Hneď ako si ma všimla, teda počula buchnutie dverí, položila mobil a pribehla ku mne.

,,Tak čo? Ako dopadlo rande?" podpichla ma s úškrnom na tvári.

,,Nebolo to rande..." prevrátil som očami a šiel do izby. 

,,Sa hneď neurážaj, Jeremy. Nemusíš sa za to hanbiť, je to ľudské..." neprestávala a nasledovala moju cestu. Vošiel som do izby a tašku hodil do rohu.

,,Dobre. Kľudne mlč. Nemusíš mi vôbec nič o tom povedať," sadla si na posteľ. Si ako myslí, že týmito slovami čo práve povedala zo mňa niečo dostane? ň

,,Jeremy! Prosím! Niečo povedz..." vzdychla si nahlas. 

,,Už som to povedal jasne. Nebolo to rande a bodka. Vypytujem sa ťa ja na to, kde si bola a čo si robila a s kým si bola?" otočil som sa k nej.

,,Fajn, fajn. Verím ti. Len ma pochop. Môj brat bol po stáročiach vonku, teda doučoval niekoho. Tak sa nečuduj na moju reakciu. Robil by si to isté."

,,No jasné. Ako to môžeš vedieť?" nadvihol som obočie.

,,Každý by to robil. Nevrav mi, že ty nie si ani trošku zvedavý...Ha?" priblížila sa ku mne a pichla mi prstom do hrude.

,,Uľkudni sa. Som zvedavý, priznávam. Ale nerobil by som to čo ty..."

,,Och, toto nemá cenu. Nebudeme sa snáď takto hádať, či podpichovať. Ale sľúb mi jedno. Keď budeš mať frajerku, povieš mi o nej, dobre?" pozrela na mňa prosebne. Viete taký ten pohľad, keď chce malé dievčatko bábiku v hračkárstve a rodičia mu ju nechcú kúpiť, ale tento pohľad ich presvedčí.

,,Dobre. Budeš prvá," usmial som sa. 

,,Jéé!" potešila sa a objala ma.

,,To by stačilo..." odtrhol som ju od seba a zasmial sa.

Zostatok času, kým prišli rodičia sme pozerali televíziu. Dobre, len ja som pozeral televíziu. Karin bola na mobile, veď ako inak...Potom prišli rodičia. Je dobré, že robia v tej istej firme a tak chodia spolu do roboty aj z roboty. V podstate celý deň sú spolu, lebo aj robia spolu. Mňa by to nebavilo byť stále s manželkou. Myslím, že by sme sa hádali. No našim rodičom to problém nerobí. Nehádajú sa. Ak mám priznať tak predtým sa hádali, ale len zriedka. Potom zomrela Lisa a celkové naše vzťahy sa zlepšili. Určite by bolo lepšie keby je stále medzi nami. Mal by som malú sestričku. Ale takto je to zase lepšie, akoby sme mali smútiť.

,,Viete o to, že nás Jeremy doučoval spolužiačku?" začala pri večeri Karin. Tá nedá pokoj nikdy. Je ako stará babka, ktorá všetko vie a všetko aj povie a ešte zveličuje.

,,No a?" nechápal otec.

,,Je to super, nie?" nedala sa Karin.

,,Je a čo si robila ty, Karin?" spýtala sa mama. Celkom dobrá reakcia. Nerozoberá sa to. Super!

,,V škole nám oznámili, že bude veľký Vianočný koncert... Je len október a oni už s týmto otravujú. Musíme s triedou niečo nacvičiť. Má tam byť všetko. Aj tanec, spev a nástroje. Potom môžeme ako jednotlivci. Tí čo chcú alebo vyberie učiteľka. Takže tak... A máme si to už pripravovať, nech je to originálne a bez chyby," hovorila Karin.

,,Tak na to sa teším," zasmial som sa a všetci sme pokračovali v jedení večere.