Trust me

3

Opäť v škole. Alex meškala, no nakoniec prišla. S úsmevom ma pozdravila aj napriek tomu, že bola hodina a všade vládlo ticho.

,,Nevyrušujeme!" povedala učiteľka, zatiaľčo niečo písala na tabuľu. Ani sa neobzrela kto rozprávala a ďalej si písala po tabuli.

,,Aká je hodina prosím ťa?" opýtala sa ma Alex. Potichu som sa zasmial. Ísť do školy a ani nevedieť aké hodiny v ten deň sú...

,,Biológia," odvrkol som jej.

,,Ďakujem. Mám rozvrh len sa mi nechce vyťahovať ho, chápeš..." vytiahla si veci na biológiu a začala opisovať z tabule.

,,Jasné..." prikývol som a začal písať aj ja. 

Hodina skončila. Chvaľabohu! Pretože už ma nesmierne bolela ruka. Hádajte čo sme celú hodinu robili. Samozrejme, že písali. Cez prestávku som sa začal hrať na mobile. Alex  sa na mňa samozrejme pozerala. Trochu mi to prekážalo, ale nemal som odvahu jej to povedať.

,,Toto robíš každú prestávku?" spýtala sa ma a jej pohľad som cítil na mojej tvári.

,,Hej," odpovedal som jej bez jediného pohľadu venovaného jej.

,,To ťa baví?" odtiahla sa odo mňa, no pohľad stále upierala na moju tvár.

,,Čo iné mám robiť?" spýtal som sa jej, hru pozastavil a pozrel na ňu.

,,Neviem. Je tu kopa ľudí...Môžeš sa s nimi zabávať, rozprávať...Hocičo."

,,Nemám záujem," mykol som plecami a znovu sa venoval hre.

,,Aj ja by som si mala niečo nájsť. Tiež tu nikoho okrem teba nepoznám. Myslím, že ani nebudem. Všetci tu majú svoje skupinky a ja sa nechcem k nim vtierať. Preto sa vlastne rozprávam s tebou. Si sám, rovnako ako ja..." rozprávala.

,,Presne," povedal som. Síce pravda bola iná, ja som hanblivý, ale nechcem sa ani vtierať.

,,Prečo si taký tichý?" So svojimi otázkami zďaleka nekončila. Nevedel som čo mám povedať. Sám so to nechápal. Sám som nechápal prečo som hanblivý, prečo taký som. Zmohol som sa len na myknutie plecami.

,,Čo už." Týmito slovami to vzdala. Vytiahla si z ruksaku knihu a začala čítať. Bol som za to rád. Trochu mi vadili jej zbytočné otázky, najmä keď som nevedel čo odpovedať.

***

,,Ty nová! Poď k tabuli. Preskúšam si ťa," skríkol profesor a ukázal na Alex. Bola hodina fyziky. Alex vstala a podišla k tabuli. učiteľ sa jej začal pýtať rôzne otázky. Alex nervózne stála pred tabuľou a hrýzla si do pery.

,,Tak vieš, či nevieš?" spýtal sa jej po minúte, počas ktorej rozmýšľala.

,,Neviem," vzdychla nakoniec.

,,Sadni si. Douč sa to prosím ťa! Je mi jedno akým spôsobom, ale želám si aby si si všetky učivá dobrala!" povedal rázne. Alex prikývla a naspäť si sadla.

,,Môžem tvoj zošit?" opýtala sa ma, hneď na to ako si sadla. Posunul som jej ho. Začala si v ňom listovať a vrátila mi ho so slovami: ,,To nezvládnem..." Možno čakala, že sa jej ponúknem a budem ju doučovať, ale nič také som jej nepovedal.

,,Nejako to zvládneš," zmohol som sa nakoniec.

,,Ty vieš fyziku?" spýtala sa otázku, ktorú som nechcel vôbec počuť. Na čo som jej ja debil hovoril, že to zvládne? Och bože! Mal som byť ticho, možno by nič nepovedala...

,,Ani nie." Trochu som klamal, lebo mi ide, ale nie úplne.

,,Čo ti z nej vychádza?" nedala sa.

,,Jeden..." priznal som.

,,A nechceš ma doučovať?" 

,,Neviem."

,,Prosím! Ja ti kľudne budem aj platiť! Potrebujem to, lebo z fyziky som blbá. Len pár hodín, aby som to dobrala..." prosila ma. Učiteľovi to vôbec nevadilo, pretože skúšal ďalšieho.

,,Dobre, nemusíš mi platiť," povedal som nakoniec. Vedel som, že z tohto rozhovoru sa bez súhlasu nevymocem.

,,Super! Ďakujem! Tak po škole môžme ísť rovno ku mne!" objala ma. Skvelé! Poznám ju jeden deň a už idem k nej domov ju doučovať a objíma ma tu, akoby sme boli dlhoročný priatelia. Dnes som asi nemal do školy vôbec ísť.

***

,,Tentokrát mi čo odporúčaš?" spýtala sa ma s úškrnom.

,,Neviem. S týmito jedlami som sa tu ešte nestretol..." zasmial som sa. Začínam mať pocit, že sa pri nej čoraz menej hanbím. Asi je to tým, že ju už trochu poznám a rozprávam sa s ňou. Inak by som sa asi neodvážil prísť k niekomu a prehovoriť ako ona.

Sadli sme si za rovnaký stôl a začali jesť. Bez slova. Celý čas sme jedli bez slova. Aspoňže tak.

,,Môžeme ísť?" spýtala sa ma hneď ako som odniesol tácku s jedlom. Prikývol som.

,,Máš súrodencov?" spýtala sa ma po ceste.

,,Sestru a ty?"

,,Nemám. Som jedináčik, ale čo by som dala za to mať súrodenca! Vieš, moji rodičia sú stále v robote a prakticky som doma väčšinou sama. Ale vždy si užívam ten čas, keď sú doma aj oni," hovorila s úsmevom.

,,Niekedy mať sestru je tiež otravné, ale aspoňže ju mám," usmial som sa aj ja.

,,Tak a sme tu!" vyhlásila po chvíli. Stáli sme pred menším domom, ale veľmi pekným. Už zvonka vyzeral moderne. Keď sme vstúpili dnu, moje predstavy sa naplnili. Tiež bol moderne zariadený.

,,Môžeš ísť do mojej izby. Tamtie dvere. Ja o chvíľu prídem," povedala mi a ukázala na drevené dvere. Vošiel som dnu. Izby bola útulná a uprataná, narozdiel od tej mojej. Sadol som si na stoličku za stolom a svoje veci odložil do rohu izby. Stôl mala celkom prázdny, len pár pier a ceruziek a jeden zošit s veľkým nápisom NEOTVÁRAŤ. Na druhom konci bola fotka malého dievčatka v snehu.

,,To som ja, keď som mala 5 rokov. Ešte zo Slovenska..." ozvala sa zrazu až som sa zľakol.

,,Slovensko? To je v Európe, nie?" uisťoval som sa.

,,Hej, hej. Odtiaľ pochádzam...Len prednedávnom sme sa sem presťahovali, ale už som tu párkrát bola," vysvetlila mi.

,,A prečo ste šli sem?" zaujímal som sa.

,,Kvôli otcovej práci a aj ja som sem chcela ísť. Je to tu lepšie, krajšie."

,,Nechýba ti Slovensko? Ani kamaráti?" 

,,Už nie. S mojou jedinou kamarátkou som sa tesne pred odchodom pohádala. Jedine ak rodina, ale za ňou budeme chodiť cez prázdniny," usmiala sa na mňa.

,,Aha. Tak môžeme sa pustiť do toho učenia," zmenil som tému. Kvôli tomu sme tu, nie?

Časť venujem tatika700, namiesto tých troch čokolád z Lidlu :P Sorry :( 
Dúfam, že sa vám časť páčila :) V ďalšej časti sa to už trochu rozbehne :)

Honey202