Trust me

8

V ďalší deň som vstal s úsmevom na tvári. Dôvodov bolo mnoho. No najhlavnejší bol ten, že je piatok a blíži sa víkend. Víkendy milujem, asi ako každý. Tento víkend však bude iný ako ostatný. Prvýkrát ideme celá rodina na predĺžený víkend do hôr. Predĺžený síce len o dva dni, ale aj tak. Do hôr často nechodíme a preto sa tam obzvlášť teším. Cesta do Conistonu, kde sa tie spomínané hory nachádzajú, trvá okolo 4 hodín, no aj napriek tomu ideme až v sobotu ráno. 

,,Večer sa zbaľte! My prídeme neskôr, asi okolo desiatej, lebo dnes je tá opera..." s týmito slovami sa s nami ráno rozlúčili rodičia a už ich nebolo.

,,Ja tak nechcem ísť do školy, Jeremy," zafňukala Karin hneď potom ako odišli a tvár jej zosmutnela.

,,Kvôli tomu včerajšku?" spýtal som sa.

,,No nie..." prevrátila očami. Ironická musí byť vždy, v každej nálade.

,,Prestaň. To zvládneš...Kašli na všetky pripomienky a ak bude na teba stále hnusná, tak to nenechaj tak. Nie som v tomto odborník, čiže ti neviem viac poradiť. Určite je kopu ľudí na vašej škole, ktorí sa s tebou baviť budú a možno aj lepších ako je Michelle," hovoril som optimisticky.

,,Aspoňže je už ten piatok. A potom do Conistonu!" zvýskla radostne.

,,Aj ty sa tak tešíš?" zasmial som sa a vzal na plecia ruksak do školy.

,,Najprv som sa ani moc netešila. Vieš ako sme na tom ja a turistika, ale keď sa to tak vezme tak sa teším. Konečne odtiaľto vypadnem, najmä po tej udalosti a nemôže to tam byť také strašné," usmiala sa. Obaja sme vyšli z domu a vydali sa svojimi cestami do školy. Práve mi šiel naproti Henry, ktorý už zdiaľky kýval ako besný.

,,Čau!" pozdravil som ho.

,,Včera mama spomínala, že niekam idete. A neuveríš, že aj ona dostala nápad, že musíme niekam ísť. Takže ti ďakujem. Celý víkend strávim s rodinou na chate v lese...Našťastie idú aj susedia," frflal. To by nebola moja teta, teda Henryho mama. Tá musí mať všetko čo ostatní, najmä čo my. Nikdy nemôže zaostávať. My sme kúpili práčku aj so sušičkou a na druhý týždeň ju mali aj oni...My ideme na hory, idú aj oni preč...To nie je náhoda.

,,Aspoň vypadneš." Koľko optimizmu sa dnes vo mne ešte nájde?

,,Tak ale celý víkend byť na strave typu: špekačky, slanina...Ako poznám nikomu sa nebude chcieť variť a tak si večer niečo opečieme a cez deň budeme jesť sprostosti..."sťažoval sa. Niežeby bol rád, ale on sa ešte sťažuje!

,,Odkedy si taký posadnutý na zdravú stravu? Ešte pred nedávnom u vás si jedol len čipsy a chrumky," pripomenul som mu.

,,nevieš? Ja od stredy pracujem na svojej váhe a výzore. Stravujem sa normálne a cvičím. Musím si nejako tú postavu zlepšiť," pobúchal sa po trošku vypuklom bruchu.

,,Ale čo? Komu sa chceš páčiť? Priznaj!" zasmial som sa a drgol doňho lakťom.

,,Teba," zasmial sa tiež.

Zastali sme pred školou a ďalej to určite poznáte. Skrinka 228 a následne moja trieda. Alex už v triede bola a čítala si tú istú knihu čo včera.

,,Ahoj," pozdravil som ju. Prvýkrát som pozdravil ja ju prvý a nie ona mňa! To by chcelo Nobelovu cenu!

,,Čau," odvrkla a zrak z knihy ani nezdvihla. Trochu divné, ale bral som to tak, že je začítana do knihy a nevníma. Veci som si položil na lavicu a do zvonenia sa hral na mobile. Nebolo to nejak obzvlášť dlho, lebo zazvonilo naozaj skoro.

,,Dobrý deň študenti! Dáme si test!" skríkla učiteľka biológie a škodoradostne sa na nás usmiala. Triedou sa ozvali hlasné vzdychy a šuchot papiera. Všetci si rýchlo otvárali zošity a snažili sa čo to dostať do hlavy. Výnimkou som nebol ani ja.

,,Nie nevyťahuj si papier! A ty si ten zošit spod lavice vyber! Mám pre vás testy pripravené, keďže vás už poznám a zošity zbieram! ten kto nemá má automaticky päťku!" kričala na celú triedu. Ako povedala, tak aj spravila. Bohužiaľ. Rozdala nám test, ktorý bol obojstranný. 

,,Do riti!" ozvalo sa zrazu triedou. Všetci sme sa zasmiali a učiteľka na celú triedu skríkla: ,,Ticho! Aši jedno slovo!"

Začal som postupne vypĺňať otázky. Nebolo to moc ťažké. Navyše v jednotlivých otázkach boli aj ťaháky, keďže na seba nadväzovali a jedna otázka bola odpoveďou na predošlú. No aj tak sa stavím, že polovica triedy si to nevšimne. Ani minule, keď nám učiteľka dala testy a na ich konci boli malými písmenami odpovede, si to väčšina nevšimla. Ja samozrejme áno a mal som to bez chyby.

Odovzdal som test medzi prvými zatiaľ čo Alex sa stále trápila a hrýzla si nervózne prsty.

,,Chceš pomôcť?" šepol som jej. Pozrel som na jej test a prázdne odpovede. Otvoril som svoj zošit a nenápadne ho posunul čo najbližšie k Alex. Tá po ňom sem-tam hodila očkom a test takýmto spôsobom zvládla. Toto bolo asi prvýkrát čo som niekomu radil. Nikdy som nemal komu a nikdy to odo mňa nik nechcel.

,,Ďakujem," povedala mi Alex, keď si sadla, ale na jej tvári sa nerozžiaril ten úsmev čo vždy. Bolo mi to divné a nenechal som to tak.

,,Je ti niečo?" spýtal som sa jej s nadvihnutým obočím.

,,Prečo si mi klamal?" pozrela na mňa vážne a svoje tmavé oči zapichla do mňa.

,,Čo? Neklamal som ti..." nechápal som.

,,Zase klameš. Videla som ťa včera s frajerkou a že žiadnu nemáš," prevrátila oči a odvrátila zrak na druhú stranu.

,,To bola moja sestra!" zasmial som sa.

,,Jasné..." 

,,Prisahám! A vôbec na čo ti to je? Aj keby som mal, nie je to jedno?" nechápal som jej hnev.

,,Je, ale vadilo mi, že si klamal. Nemám to rada."

,,Neklamal, pretože nikoho nemám," vysvetlil som jej znova už trochu podráždene.

,,Fajn, verím ti," prekrútila očami a konečne sa usmiala. Usmial som sa aj ja.

,,Mohli by ste vy hrdličky byť tichšie? To, či niekoho Wood ,má nás ostatných nezaujíma..." objavila sa pri nás učiteľka a oboch nás prepichovala pohľadom. Znovu sa celou triedou ozval smiech, ale na učiteľkin výkrik, že majú byť ticho a písať ďalej, prestali. Alex sa na tom celom tiež zasmiala, len ja som sa červenal ako paradajka.

,,Si celý červený," poznamenala potichu.

,,Fajn," odvrkol som a obrátil sa k oknu na druhú stranu.