Trust me

11

,,Tak, ešte raz prepáč za to, že som ťa sem dotiahla," ospravedlnila sa mi snáď stýkrát Jackie. Súťaž len pred  chvíľou skončila. Nakoniec sme vyhrali. Hádajte, čo sme dostali ako výhru! Jablko! Väčšiu hovadinu ako výhru som nevidel. Vraj vecná cena a jablko...

,,Dobre. Už som sa s tým zmieril, môžeš ísť," fľochol som po nej a odišiel z jedálne. Nechcem sa tam už ďalej strápňovať a beztak som celý od vajíčka.

Vošiel som do našej izby a okamžite šiel do sprchy. Medzitým som počul buchnutie dverí a hneď vedel, že sa Karin vrátila.

Konečne čistý a bez vajíčka na tele som sa vrátil do izby a sušil si uterákom vlasy.

,,To bol aký trapas!!" smiala sa Karin.

,,Prestaň!" zazrel som po nej a hodil jej do tváre mokrý uterák.

,,Si normálny?" hodila mi ho naspäť a upravila sa.

,,Áno som," žmurkol som po nej.

,,Asi nie, keď si šiel do tej stupidnej súťaže..." zasmiala sa znovu. Len som prevrátil očami a ignoroval jej poznámky. Nechce to ešte napísať na svoj Twitter alebo Facebook?

***

,,Karin pohni si!" trieskal som na dvere kúpeľne. Už takmer polhodinu mi treba na záchod, lenže si ju obsadila Karin a tým pádom všetci musíme čakať, pretože panička sa musí osprchovať, učesať, vyžehliť si vlasy...

,,Veď už idem!" otvorila zrazu dvere a vyšla von. Rýchlo som vbehol dovnútra. Zrazu som začul mamin hlas ako nás volá, že už odchádzame. Spokojne som vyšiel z kúpeľne. Obliekol som si tenkú bundu, obul tenisky a mohli sme ísť.

,,Karin! ty necháš mobil tu!" prikázal jej otec a ukázal na stolík, kde mala položiť mobil.

,,Čo? Prečo?!" zarazila sa.

,,Nebudeš sa zase celú prechádzku fotiť a neviem čo. Polož ho sem. On ťa počká, nemusíš sa báť." Karin prevrátila očami, vytiahla si z vrecka svoj mobil a položila ho na stôl so slovami: ,,To nie je fér!" Tak až teraz sme mohli ísť.

Na začiatku bola Karin urazená a na to na všetkých. Nikomu neodpovedala, len sa dívala do zeme a kopala do kamienkov pred seba. Potom ju to však prešlo, lebo my sme si ju prestali všímať a bavili sme sa medzi sebou. Začala sa zabávať aj ona a celá rodina sme si užili peknú prechádzku.

,,Som unavená," zakňučala pred hotelom Karin.

,,Z tohto? Veď toto je len príprava na zajtra...Zajtra to bude omnoho ťažšie," zasmial sa otec.

,,To vážne?" pozrela naňho.

,,To vážne," prikývol. Hneď sme šli aj do jedálne, lebo sme prišli práve na obed. V hlave som si spomenul na včerajší "úžasný" zážitok a sklonil hlavu k zemi. Sadli sme si za stôl, kde aj včera a čakali na jedlo. Vtom som si všimol Jackie, ktorá na mňa hľadela. Hneď ako sa pozrel jej smerom zrak odvrátila a tvárila sa akoby nič. Možno som na ňu bol včera zlý, ale mal som na to aj právo. Kvôli nej som tam v podstate bol a dostal som za celé strápnenie sa len jedno jablko! 

Pár ľudí čo išli okolo nás na mňa s úsmevom pozerali a ja som sa čoraz viac červenal. Počas celého obedu som bol nervózny a cítil som sa dosť divne. Karin si toho všimla a podpichovala ma.

,,Čo ti je?" smiala sa. 

,,Nič, čo by malo?" tváril som sa nechápavo.

,,Ja len tak. Si divný."

,,Nie som."

,,Naozaj si," poznamenal aj otec a skúmavo si ma prehliadol. Prekrútil som očami a pokračoval v jedení. Ďakujem ti sestrička moja.

***

,,Zabudla som si v jedálni sveter! Zbehni poň prosím ťa Karin," poprosila mama Karin.

,,Prečo ja?!" zamračila sa.

,,Lebo som poprosila teba."

,,A prečo si nepoprosila Jeremyho?" namietala.

,,Och môj bože! Dobre! Ja preňho skočím..." prevrátil som očami a šiel dolu do jedálne. Tá Karin je čoraz viac lenivejšia a závislejšia na mobile...

Privolal som si výťah a zviezol sa ním dolu do jedálne. Vzal mamin sveter a šiel znovu k výťahu. tam však stála Jackie. Nie! Obrátil som sa naspäť a mal v pláne zdržať sa ešte chvíľu v jedálni, ale neskoro. Jackie zakričala moje meno a ja som sa musel otočiť. Mohol som aj zahrať, že nepočujem, no zakričala dosť hlasno, až tak, že si to všimli aj ostatní a obrátili sa na mňa.

,,Áno?" otočil som sa k nej.

,,Kam ideš?" spýtala sa ma milo.

,,Ehm..Bol som pre sveter," vysvetlil som a pomaly sa priblížil k výťahu, kde stála.

,,Aha. Ja idem na izbu, asi aj ty nie?" Aký trápny rozhovor...Nekaz to, Jeremy! Nebuď hanblivý.

,,Hej..." prikývol som a zadíval sa na svoje papuče. Ja mám papuče! Papuče s medveďom! Wow! Koľko trapasov na tomto hoteli ešte zažijem?

,,Pekné papuče," zasmiala sa Jackie. Na čo som sa ja pozeral na tie svoje papuče?

,,Ďakujem...Sú pohodlné. Od mamy," poškrabal som sa za krkom. Práve nám prišiel výťah a my sme do neho nastúpili. Stlačili obaja naraz rovnaké tlačítko.

,,Aj ja mám podobné," priznala.

,,Hej?" spýtal som sa. Videli ste niekedy trápnejší rozhovor?

,,Hej. Len nie s medveďom, ale opicou..." zasmiala sa.

Prišli sme na naše poschodie a rozlúčili sa tichým ,,Ahoj." Vrátil som sa naspäť do izby a mame hodil na posteľ sveter.

,,Trvalo ti to," poznamenala Karin, keď som vošiel do izby a ľahol si na posteľ.

,,Hmm...Čakal som na výťah." Vlastne to bola aj pravda.

*** 

Poobede sme sa vybrali do mesta, ktoré je od nášho hotelu vzdialene asi polhodinu pešou chôdzou. Karin mrmlala, lebo chcela ísť autom ale keď sme došli do mesta mrzutosť ju prešla a prinútila ísť mamu do nejakého obchodu. My s otcom sme si sadli na lavičku a čakali ich.

,,Ale pekne tu je, nie?" poobzeral sa po okolí otec.

,,Hej, hej," prikývol som mu.

,,Ale nechcel by som tu bývať. V zime tu musí byť dosť chladno, veď aj teraz je chladnejšie. A celkovo je to tu také iné. Musel by som si zvyknúť," hovoril ďalej.

,,No je tu oveľa pokojnejšie ako u nás..." zasmial som sa.

Karin s mamou vyšli z obchodu s jednou taškou. Čo iné sme mohli čakať.

,,Čo ste nám kúpili?" nazrel som im do tašky.

,,Vám nič..." schmatla mi ju Karin a uškrnula sa.

,,Myslel som si."

Nudné :/