Trust me

6

,,Ako v škole?" drgol do mňa po ceste do školy Henry. Taký ten typický rozhovor, lenže väčšinou býva s rodičmi a nie "kamarátmi".

,,Nič, prečo?" usmial som sa.

,,Len tak. nemal som sa ťa čo spýtať a tak toto, no. Chápeš..." zasmial sa. Prikývol som. Našťastie sme už boli boli pred školou a rozdelili sa. 

Našiel som skrinku s číslom 228, teda moju skrinku, a nahádzal do nej nepotrebné veci. S pomôckami na zemepis som sa pobral do triedy. Na mojej lavici, teraz už našej, keďže sa s musím deliť s Alex, už dávno sedela Alex a čítala knihu. Sadol som si k oknu so slabým pozdravom.

,,Čau!" všimla si ma Alex a zabuchla knihu.

,,Si v pohode po včerajšom výlete?" zasmiala sa a zapozerala sa na mňa.

,,Prečo nie? Nebolo to až také strašné ako to najskôr vyzeralo..." priznal som a položil veci na lavicu.

,,To znamená, že dnes môžme znova niečo skúsiť!" potešila sa. Zarazil som sa.

,,Nie, tak to nie. To bola jediná šialená vec, ktorú som s tebou podnikol a niekedy aj podniknem," namietal som. Alex sa zamračila a s povzdychnutím sa oprela o stoličku.

,,To nemyslíš vážne. Veď bolo super! Ja tieto veci milujem a aj ty si ich určite zaľúbiš! Čoho sa bojíš? Čo ti v tom bráni?" pýtala sa ma a rozhadzovala rukami na všetky strany.

,,Ja nie som taký typ ako ty. Nie som ten, čo proste lieta kade tade. Ja som zvyknutý na nudný život, aký si doteraz žijem. Vyhovuje mi to tak. Niežeby som nebol rád, že som ťa spoznal a šiel s tebou včera do tej budovy, ale stačilo mi to. Možno zase o mesiac alebo inokedy..." vysvetľoval som jej niečo, čo sa nedá pochopiť ak nie ste mnou.

,,Si divný, vieš o tom? Ako ťa môže baviť nudný život, kde hráš len hry na mobile? život bez kamarátov, zábavy...Nechápem ťa," krútila hlavo. Bol som však rád, že so svojou gestikuláciou prestala. 

,,Nepochopíš to..."začal som rozprávať, lenže vtom nás niekto prerušil. Bol to chalan, tuším sa volá Barney.

,,Váš rozhovor znie celkom divne, ja vyzerá. Len tak mimochodom, už zvonila a učiteľka je v triede..." zasmial sa a obrátil naspäť. S Alex sme sa uvedomili a utíšili. Mali sme to šťastie, že zemepisárka je trochu nahluchlá a nepočula nás aspoň dúfam.  No nie vždy je výhodou, že je nahluchlá. Stále kričí, aj pri rozhovore so svojou kolegyňou, keď sa snaží byť tichšia, aby sme náhodou niečo nepočuli, tak hovorí nahlas a my to teda počujeme. Chúďa...

,,Takže! O týždeň si napíšeme test, dobre?" skríkla po celej triede. Stavím sa, že to počuli aj vo vedľajšej.

,,Prečo tak kričí?" stiahla sa Alex.

,,Je nahluchlá," jednoducho som vysvetlil a zapísala si poznámku o budúcom teste.

,,A z čoho?" opýtal sa niekto z triedy.

,,Z posledných troch učív! Bude tam aj slepá mapa, tak sa učte!" skríkla opäť. Chudáci v prvej lavici. Tí si chytali uši a odťahovali čo najďalej. To by som teda nechcel a som rád, že sedím vzadu.

Skončila hodina. Učiteľka aj s množstvom učebníc odišla a zatresla za sebou dverami. Všetci sa ako vždy rozpŕchli preč, len ja som si vzal mobil a začal sa hrať.

,,Takže so mnou už žiaden výlet nepodnikneš?" opýtala sa ma nádejne Alex. Už zase táto téma!

,,Neviem. Už som ti vravel, že na to nie som typ. Pochop ma," vravel som jej počas hrania. Hlasno si povzdychla a odišla preč. Ani som sa za ňou nepozrel, lebo som hral hru. Kto by predsa odvrátil zrak od hry, keď je tak blízko k cieľu a môže si vyhrať nový level? Nikto! A viete čo? Aj som ho vyhral! Konečne!

***

,,Vieš čo som vždy chcela skúsiť?" spýtala sa ma prežúvajúc svoj obed.

,,To teda neviem," povedal som a nabral si jedlo na vidličku.

,,Skočiť z útesu do vody! Nie veľkého, takého menšieho aby som sa nezabila. Nebolo by to skvelé?" zasnila sa.

,,Hmm...Úžasné," povedal som bez akéhokoľvek záujmu.

,,Len si predstav ten adrenalín. Proste dokonalé..." stále rozprávala o svojom "sne".

Obaja sme dojedli jedlo. Alex na mňa počkala kým som dojedol to svoje a odniesli sme.

,,Nemusíš na mňa čakať Mohla si ísť domov..." povedal som, keď sme vyšli z jedálne.

,,Ja viem, len som chcela," usmiala sa a pozerala pred seba. Pred budovou sme sa rozišli a šli každý tou svojou cestou domov. Alex sa ma pre istotu ešte raz spýtala či dnes niekam s ňou nepôjdem, no ja som zamietol. Smutne sa pozrela na zem a odzdravila. Je pravda, že mi jej bolo trochu ľúto, ale nerád niečo robím na silu. Viem, že keby s ňou niekam idem zas to dopadne ako včera a som šťastný, že nechcela znovu doučovanie, aj keď u nej doma bolo celkom príjemne. Prečo si vlastne nenájde inú obeť na svoje úlety? Prečo to musím byť práve ja, keď nie som taký ako ona?

,,Som doma!" skríkol som hneď ako som zabuchol dvere a vyzul si topánky. Som prekvapený, že tento náš rodinný pozdrav sa drží už ja u mňa. Samozrejme žiadne spätné hlasy sa neozvali, keďže vždy som doma prvý a až neskôr prichádzajú ostatní. Pobral som teda rovno do svojej izby a vzal do rúk mobil. Rýchlo som prebehol facebook a prepol na hru. Čudujem sa, že môjmu mobilu ešte nešibe z toľkých hier a toľkého hrania.

Zdola som počul buchnutie dverí na čo som ihneď zliezol dole a hranie vzdal. Veselo som pozdravil sestru, no tá na tvári úsmev nemala.

,,k'Karin? Čo sa stalo? Si v poriadku?" pribehol som k plačúcej Karin a chytil ju za ramená. Posadil som u na gauč do obývačky a sadol si vedľa nej. Hlavu si vložila do rúk a plakala.

,,No ták vrav! Čo sa stalo?" hovoril som vystrašene. Karin zavzlykala.

Tieto konce milujem :')