Zaviedol ma na nejaké miesto. Ešte som ho nepoznala. Bola som tam prvý krát a to Paríž poznám už 5 rokov. Bolo to dosť veľké a okolo boli lavičky. Nebol tam nikto. Iba my. Páčilo sa mi to tam. Sadli sme si na lavičku. "Je to tu pekné."
"Viem, to je moje obľúbené miesto." Povedal a usmial sa.
"Takže tu vodis tie tvoje obete?" Spýtala som sa.
"No vieš. Ja som mal len jeden vzťah ktorý trval asi 1 rok ale nechala ma. Jednoducho odišla a nič mi nepovedala. Bol som hrozne nahnevaný a potom som už nechcel žiadny vzťah. Až dokiaľ si neprišla ty. "Dpovedal.
"Aha, to mi je ľúto že ta nechala."
"To je už minulosť. "
"Kde teraz býva ? "Spýtala som sa, lebo som sa bála že by a mohla vrátiť.
" Vôbec neviem kam odišla. Ale dúfam že sa nevráti." Odpovedal.
"Aha." Už som to nechcela riešiť. Dúfala som že sa nevráti a že si Eduarda nebuďe chcieť získať späť. Bola by som zvedavá pre koho by sa rozhodol. No to je jedno.
"Ideme sa voziť? " prerušil ticho.
"Hej, môžeme." Vozili sme sa asi 10 minút a potom som si išla sadnúť. Bola som unavená. Pozerala som sa ešte na Eduarda ktorý robil triky. Potom si prisadol ku mne a chytil ma za ruku.
"Dúfam že o tom nerozmýšľaš! Nemal som ti to radšej ani hovoriť. "
"Jasné! Nemusel si mi to hovoriť vôbec a keby sa vrátila by som o tom ani nevedela že ?!" Bola som naňho nahnevaná pretože keby že to nezačnem ani by mi to nepovedal. Neveril mi.
Postavila som sa položila penny na zem a išla som domov. Eduard tam zostal. Chcela som byť sama nič iné som nechcela. Prišla som domov, ľahla si na posteľ a rozplakala som sa. Keď už som nemala žiadne slzy, rozhodla som sa že napíšem Kristine či si nepôjde zajtra poobede zakopať na ihrisko. Súhlasila...
