One More Time

1.

Pozerám na svoje tmavohnedé topánky. Popri chôdzi sa na ne zachytáva blato, no dážď ho hneď na to zmýva, tak že po ňom nezostáva ani stopa. Kráčam rýchlo, občas sa obzriem, či ma niekto neprenasleduje. Neviem, či je to mojou naivitou, ktorú som získala počas prežívania apokalypsy, alebo je to iba obyčajná ľudská naivita.

Zodvihnem zrak od topánok. Pred sebou zbadám les, ku ktorému mám namierené už od začiatku. Pridám do kroku, skoro bežím.

Tak ďaleko som už dávno nebola. Potrebovala som vypadnúť. Odvety ako na Zem dopadli tie veci, ide to so mnou dolu vodou. V živote toho na mňa nebolo toľko. Cítim sa, akoby sa celá ťarcha vesmíru zosypala na moje plecia a tlačila ma do temnoty, z ktorej niet návratu. Môžu ma upokojovať koľko chcú. „Všetko bude v poriadku". Nie, už im neverím. Nechcem si tĺcť do hlavy niečo, čo nie je pravda, nikdy nebude a sama o tom viem.

Všetci mi hovoria: „Neplač, všetko bude dobré". Dobré? Chcú, aby som tomu verila? Jasné, sama som si vtĺkla do hlavy, že prídu dobré časy. Mýlila som sa. Prešlo pol roka, no nič dobré neprišlo. Každú noc revanie do vankúša a triaška pri každej skúsenosti so smrťou. Toto je tá zmena? Tá dobrá zmena? Všetci tí mŕtvi, ranení a zomierajúci, komu to pomôže? Zem je zničená, ľudia zomierajú od hladu, na zranenia, na obyčajné choroby ako chrípka. TU už sa nedá nájsť nič dobré, alebo pekné. A už vôbec nie zmena k lepšiemu. Tá nenastala a ani nenastane. Zmenila som názor. Nič z toho, na čo som myslela pred polrokom, nie je pravda. Nič z toho sa nestalo.

Vbehnem do lesa, rýchlosťou blesku míňam stromy, vyhýbam sa im a preskakujem vytŕčajúce korene. Zastanem niekde uprostred. Spustím ruky pozdĺž tela, zakloním hlavu a zhlboka sa nadýchnem. Takto to opakujem stále dookola.

Vdychujem vôňu lesa, snažím sa vypustiť všetko zlé. Všetko zlé čo sa stalo. Pomaly to ustupuje, moje telo sa uvoľňuje, aj hlava začína spolupracovať.

Ubehne desať minút. Vrátim hlavu späť na miesto, pozriem si na topánky od blata. Prestalo pršať, ani som si nevšimla kedy.

Prebehnem si rukou po mokrých vlasoch, opriem sa o najbližší strom a skĺznem sa po ňom do sedu. Zem je chladná, no mne to neprekáža. Lepšie tu ako v tamtej budove.

Zaujímalo by ma, či už vedia, že som preč. A ak nie, prídu na to. Mama sa na mňa bude určite pýtať, ak nie ona bude to niekto iný.

Rich. Môj Rich.

Vzdychnem si, skĺznem sa ešte nižšie, skoro ležím. Zavriem oči a predstavím si ho ako beží a ťahá ma za sebou, aby ma zachránil pred bandou Bojovníkov. Je to spomienka. Mala by byť tá zlá, no pre mňa je dobrá. Zostal pri mne, aj keď nemusel. Bohužiaľ je to iba spomienka. Už nikdy sa to nezopakuje, aj keby mohlo. Nebude chodiť. Už asi nikdy v živote sa nepostaví na vlastné nohy. Tá predstava ma ubíja. Nejde len o mňa, ide hlavne o neho. Stále mám pred očami deň, kedy mi to oznámili. Bola som strašne unavená, pomáhala som totiž mame s ranenými, keďže pred tým robila v nemocnici a prihlásila sa ako pomoc. Chcela som si ísť ľahnúť, no Lea si ma pred tým odtiahla za roh s tým, že ma nechce znepokojovať, ani nič podobné, ale má zle správy. Na Richa spadla stena, to som vedela, lenže doktori zistili, že stena, alebo ten pád, lepšie povedané, mu zrejme poškodil miechu. Z čoho vyplýva, že sa už nepostaví. Mohol by, no tá šanca je minimálna. Celú noc som nemohla zaspať. Snažila som sa tie informácie stráviť. Keby sme nestáli na tom mieste, tá stena by ho nikdy nebola privalila. Je to moja chyba. To bola jediná veta, ktorú som si opakovala. Nepreniesla som sa cez to a asi sa ani neprenesiem.

Ani si to neuvedomím, po lícach mi stekajú slzy. Zotriem si ich rukávom a pozviecham sa. Už ani tu si neviem udržať čistú myseľ. Musím nájsť miesto, kde áno. Ale kde? Existuje na tejto Zemi také? Jediné, čo tu teraz nájdem je spúšť a smrť.