Rod Dračích majstrov: Intrabit in draconem

Keď sa darí, tak sa darí

Po príchode domov si uvedomila to ťaživé ticho, v ktorom sa dalo počuť aj padnutie špendlíka. Obavy sa jej rozprúdili krvou a nakoniec sa aj potvrdili. V kuchyni za stolom sedela jej matka.

„Kde si bola?" spýtala sa. Jedna jediná otázka a v Sofii vyvolala hotový požiar hnevu.

„Čo ťa je po tom?" odvrkla jej najstaršia dcéra nahnevane. Otočila sa chrbtom a zamierila do svojho kráľovstva. Matka vstala a nasledovala svoju dcéru do izby.

„Ty sa ma ešte pýtaš čo je ma do toho? Sofia, v poslednej dobre to s tebou ide dole vodou. Stále niekde dlho do noci si a doma sa ani poriadne neukážeš. Takže, čo sa deje?" zopakovala svoju otázku jej mama. Sofia k nej dvihla pohľad plný nevraživosti.

„Teraz ti poviem niečo ja. Nikdy si sa o mňa poriadne nezaujímala, vždy ti bola prednejšia moja mladšia a dokonalá sestra. Ja som tu celý ten čas bola bez povšimnutia. A ty teraz prídeš a pýtaš sa ma kde som bola?! Tak vieš kam s tým môžeš ísť." vykričala Sofia svojej matke. Zlosť v nej len tak bublala.

Náhle jej do hlavy udrela neskutočná bolesť. Privrela oči a pravá ruka jej vystrelila k spánku. Neuvedomila si však, že týmto svojej matke len ukázala na oči ornamenty, čo sa jej vytvorili. Až keď jej matka zalapala po dychu, si Sofia uvedomila čo sa stalo. Už však bolo neskoro.

„Č-č-čo to máš na ruke a očiach?" vypadla otázka z jej šokovanej mamy. Sofia pokrčila plecami a konečne za sebou zabuchla dvere. Oprela sa o ne a zviezla sa pozdĺž nich na zem. Opäť sa jej vrátili stavy úzkosti a samoty. Nechcela mať takúto rodinu, takú ktorá si ju nikdy nevšímala. Otec ju opustil keď nemala ešte ani tri roky. Nepamätala si ho. Následne ju sklamala mama, ktorá od jej šiestich rokov na ňu ani poriadne nepozrela. Bola rada, že sa k nej aspoň otcova mama správala ako k rodine. U babky trávila najviac času, no keď mala Sofia jedenásť, babka umrela. Vtedy ju opustil aj posledný človek, ktorému na nej záležalo a ona sa cítila prázdna a sama.

A teraz opäť sedela sama v izbe a opäť sa začínala ľutovať. Nenávidela sa za to aká je slabá. Lomcovala ňou ľútosť a hnev tak veľmi, že prestala vnímať okolie. Z tohto stavu ju vyrušilo neskutočné teplo a páľava. Zdvihla svoj pohľad a nemohla veriť vlastným očiam. Okolo nej sa rozhoreli všetky sviečky silným a veľkým plameňom. Sofia len nemo otvorila ústa a nemohla sa vynadívať. V očiach jej visela otázka ako. No nikto jej ju nemohol zodpovedať. Zdvihla sa od dverí a sviečku po sviečke pozhasínala. Keď v jej izbe opäť panovala tma, ľahla si na posteľ a zaspala spánkom slobodných.

Medzitým sa neznámy chlapec doma spovedal svojmu prísnemu otcovi. Ten mu nedokázal odpustiť, že to nepodarené dievča stratil ráno z dohľadu. Nepomáhalo ani chlapcove potom som ju našiel. Otec bol nemilosrdný a chlapec sa do svojej izby odoberal s červeným a páliacim lícom. Zavrel za sebou dvere a hodil sa na posteľ. Premýšľal.

Premýšľal o tom ako sa dostať do blízkosti Sofie a popritom jej neublížiť, keď sa dozvie pravdu. To ešte nevedel akú príležitosť mu ponúkne ďalší deň.

---------

Ostré slnečné lúče sa dobýjali do jej izby spoza závesov. Sofia sa však len otočila na druhú stranu a potiahla si paplón viac na seba. Nechcelo sa jej vstávať a čeliť matkiným pohľadom a zvedavým otázkam. Jej myseľ sa dostala do stavu bdenia, keď ju prebralo naliehavé klopanie na dvere.

„Vstávaj!" kričala na ňu spoza dverí mama. Sofia nesúhlasne zavrčala a hodila do dverí vankúš. A opäť sa vrátil klasický prístup jej matky, pomyslela si. Sofia vstala a prešla k dverám aby sa uistila či sú zamknuté. Boli. Spokojne si odfúkla a pozrel na hodinky. Pol ôsmej a ona mala ešte veľa času. Jedna z výhod chodenia na umeleckú školu boli aj samostatné hodiny a upravený rozvrh. Usmiala sa sama pre seba. Pobrala sa do kúpeľne, kde na seba pustila prúd teplej vody. Presne toto potrebovala. Ničím a nikým nerušenú sprchu. Bola rada, že má svoju vlastnú kúpeľňu, hoci bývajú v byte. Jedno z mála pozitív života v tejto rodine.