Rod Dračích majstrov: Intrabit in draconem

Všetko začína dávať zmysel

Vyvaľovala na neho svoje zelené oči a nechcela veriť čo jej práve povedal. Toto nemohla byť pravda. Ona nemôže byť potomkom Leóna Peresca, známeho bádateľa a kráľovského učiteľa, ktorý sa zaujímal o drakov. Jednoducho to je neprípustupné. Prečo si ten chlapec vymýšľa? pýtala sa sama seba Sofia.

„Klameš." vyslovila nahlas. Diego len záporne pokrútil hlavou. Bol nešťastný s toho ako to vzala. Ako jej povedal o tom kto je a čo dokáže, okamžite vytriezvela.

„Nemám dôvod ti klamať. Sofia počúvaj ma!" vykríkol, keď si všimol jej odmietavý pohľad.

„Tie ornamenty na tvojej ruke a očiach tam nie sú len tak! Majú svoj zmysle. Keď sa hneváš, okolo teba vzbĺknu plamene. Teraz mi dovoľ jednu otázku. Už si sa niekedy prebudila s tým, že si levitovala?"

„A-a-a-ako vieš? Ty ma sleduješ?" vykríkla celá červená a Diego začínal tušiť, že bude zle. A mal pravdu, pretože na okolí všetko suché drevo začalo horieť.

„Vidíš? Mal som pravdu. Musíš sa svoju moc naučiť ovládať. Inak niekomu ublížiš. A to predsa nechceš, či?" spýtavo zdvihol obočie.

Sofia nesúhlasne zavrtela hlavou a pozrela mu do očí. On sa tiež pozrel do tých jej a malú chvíľu takto obaja zostali. Keď si Sofia uvedomila, že na seba ešte stále pozerajú, uhla pohľadom a do líc jej nabehla červeň. Diego si to všimol, neodolal a musel sa na nej zasmiať. Sofia na neho nevraživo pozrela a ten jej pohľad ho úplne zmrazil.

„Prepáč, ale si strašne rozkošná keď sa červenáš." poznamenal Diego a usmial sa na ňu úsmevom, ktorý nevenoval nikomu okrem svojej mamy, ale ona mu za to stála. Dotkol sa jej ruky a ona ňou cukla nabok. Nechcela aby sa jej dotýkal, nepoznala ho.

„Tak mi to vysvetli ešte raz."

Diego si povzdychol a chcel sa pustiť do vysvetľovania, keď si všimol prívesku na Sofiinom krku.

„Odkiaľ ho máš?" spýtal sa a ukázal na prívesok. Sofia k nemu sklopila pohľad.

„Dala mi ho otcova mama, moja babička ešte predtým ako umrela. Prečo sa pýtaš?"

„Ak sa nemýlim, tak je to dávno stratené dračie oko, ktoré patrilo Leónovi Perescovi. Vďaka nemu mohol komunikovať s drakmi a ovládal aj pohyb myšlienok. To je dôvod prečo máš také schopnosti ako máš."

Sofia zamyslene chytila kameň do ruky a pocítila náhlu vlnu tepla, ktorá z neho vyžarovala. Strhla sa a nebyť Diegových mocných rúk, spadla by na zem ako hnilá hruška. Zdvihla hlavu a usmiala sa.

„Je normálne aby som pri dotyku cítila neznesiteľnú páľavu?"

Diego len prikývol, myšlienkami bol pri knihe, ktorú už roky schovával pred svojím nevlastným otcom. Jeho mama sa druhýkrát vydala, keď jej manžel pravý potomok Camargovcov umrel a jeho meno si nechala ako pamiatku. Tento jej druhý muž sa dozvedel o rodinnom tajomstve a využíval svoju moc a postavenie v rodine na jediného syna svojej manželky. Diego sa teda musel podriadiť.

„Ak cítiš pri dotyku teplo, je to jasné znamenie, že ti kameň právoplatne patrí. Zajtra ti do školy donesiem knihu a mapu, ktorú som už dávnejšie našiel. Úprimne, neviem čo s ňou a myslím, že ty už budeš vedieť čo s tým. Mala by si v nej nájsť všetko čo potrebuješ. Ak nie, tu máš moje číslo, kľudne mi zavolaj keď budeš potrebovať. A teraz ťa odprevadím domov."

Sofia sa na neho dokázala len usmiať. To čo jej tu práve povedal, začalo ako tak dávať zmysle. Keby ešte žila jej babička, tá by jej mohla povedať viac. Myšlienky jej zaleteli k listu z rána. Ešte stále ho neotvorila, preto zalovila v kabelke a keď našla čo hľadala, víťazoslávne sa usmiala. Diego ju pozoroval a nevedel sa vynadívať. Sledoval ako otvára obálku a vyťahuje z nej biely papier. Jej oči behali po papieri zo strany na stranu a pri každom ďalšom prečítanom slove sa viac a viac mračila. Videl a cítil jej stupňujúci sa hnev. O chvíľu na to papier v jej rukách vzbĺkol. Preľakla sa a pustila ho na zem, no na jej ruke ostala síce malá, ale zato škaredá popálenina. Zjojkla a Diego k nej okamžite podišiel bližšie.

„Ukáž, ošetrím ti to."

„Nie však tu. Poď so mnou." povedala mu Sofia a viedla o k jej bytovke. Diego prekvapene zažmurkal keď sa pred ním zjavila známa budova.

„Prečo ideme k tebe?" spýtal sa jej opatrne. Sofia ho len umlčala jediným pohľad a on ju už bez slova nasledoval dovnútra. Vytiahla z kabelky kľúče a rýchlo odomkla. Tento večer sa zase v kuchyni svietilo a Sofia si ticho povzdychla. Zase bude musieť čeliť svojej matke. Jej, aj keď tiché povzdychnutie, započul Diego. Spýtavo sa na ňu pozrel a ona odmietavo pokrútila hlavou. Ako na zavolanie sa vo dverách objavila hlava Sofiinej mamy.

„Nestačí neskorý príchod, ešte aj nejakého chlapca si sem privedieš. Sofie, ide to s tebou dole vodou!" vykríkla na ňu jej matka.

Sofia ju však odignorovala a ďalej kráčala do svojej izby, ťahajúc Diega za ruku. Ten bol celkom dosť zmätený, no nechal sa ňou viesť. Keď sa za nimi zavreli dvere jej izby, Sofia sa zvalila na posteľ a rozvzlykala sa. Diego bol prekvapený náhlou zmenou jej nálady, no nechcel ju nechať sa trápiť. Prisadol si k nej na posteľ a vzal ju do náručia. Sofia sa zo začiatku vzpierala ale Diego ju pevne objímal. Podvolila sa a plakala do jeho trička. Zrazu sa trhla a upriamila svoj pohľad na neho.

„Prepáč." zašepkala potichu a smrkla.

„Nemáš sa prečo ospravedlňovať. Nie je tvoja chyba, že ťa matka nemá rada. Ja to mám doma podobné." povedal a pohladil ju po ruke. Jej uslzené oči sa zapozerali do tých jeho nebesky modrých. Niečo zapraskalo a Sofia sa ukryla do jeho objatia. Diego sa hrdelne zasmial a ona ho jemne buchla po ramene.

„Budeš dnes tu?" spýtala sa a jeho jej otázka zaskočila a jeho obočie vystrelilo až k jeho neposlušným čiernym vlasom. Chvíľu rozmýšľal no nakoniec prikývol. Sofia sa usmiala, vzala si veci a zamkla sa v kúpeľni. On sa zatiaľ poobzeral po jej izby. Priestranná a zariadená v takom dievčensky rebelujúcom duchu. Páčila sa mu ale Diego si to nechcel priznať.

Sofia si zatiaľ umyla tvár a prezliekla sa do svojho pyžama pozostávajúceho z tielka a kraťasov. Nevedela čo ju to pochytilo, že ho pozvala aby u nej prespal. Predsa len, nepozná ho a kto vie čo jej môže urobiť. Vzápätí si však vynadala. Pomohol jej predsa a tak prečo by jej mal chcieť ublížiť?

Vyšla z kúpeľne a ponúkla ju Diegovi. Ten sa zdvihol, taktiež zmizol v kúpeľni ale o desať minút bol späť.

„A teraz by som sa ti pozrel na tú ruku. Ak teda dovolíš."

Sofia sa na neho jemne usmiala a podala mu svoju ruku. On ju chytí do svojich rúk a prezrie si popáleninu. Dôkladne si ju obzrel, zdvihol sa a na maličkú chvíľu sa zase stratil v kúpeľni. Keď sa vrátil, v rukách držal lekárničku, ktorá bola už dlho schovaná v skrinke pod umývadlom. Vytiahol z nej obväz a opatrne ho obmotal okolo zranenej ruky. Sofia si musela zahryznúť do jazyka aby nevykríkla. Po ošetrení si ľahla do postele a pozorovala spoza privretých očí Diega. Ten sa sám pre seba usmieval a zamieril k jej gauču, ktorý mala v izbe.

„Nie." povedala potichu a on sa zmätene otočil.

„A kde mám teda spať?"

Sofia pobúchala po prázdnej časti svojej postele. On sa s ňou nechcel hádať a tak si ľahol k nej. Obaja zaspali.