Rod Dračích majstrov: Intrabit in draconem

Čo sa stalo stalo sa

On si snáď myslí, že týmto všetko vyrieši? Sofia bola na neho neskutočne nahnevaná, nielen že jej klamal, on teraz ešte aj odchádza a ona sa s ním dlho neuvidí. Jeho ruky ju oblapili okolo jej pása, no ona ho od seba odtisla a zmizla z jeho dosahu.

„No to snáď nemyslíš vážne Sof! Ako dlho sa ešte na mňa budeš hnevať?" spýtal sa jej s výčitkou v hlase Diego. Ona sa na neho nazúrene otočila.

„Ako dlho? Ty si nebol schopní mi ani povedať, že odchádzaš a popritom si tu stále obiehal okolo mňa s tým, že ma miluješ a neviem ešte čo všetko a teraz odchádzaš!!" nahromadení hnev sa z nej dostal z časti von, ale stále to ešte neznamenalo pokoj v ich upadajúcom vzťahu.

„Nemôžeš mi zazlievať, že som to prijal!"

„Nemôžem zazlievať? Ty si sa ani so mnou o tom neporozprával a teraz to mám ja chápať?! Arggh..." jej zúrivosť sa už nedala kontrolovať. Mágia sršala okolo nej, vybuchovali oranžové iskričky z dračieho oka. Diego však tiež mal k výbuchu hnevu blízko.

„Viem presne prečo som ti to nepovedal! Presne pre tvoju reakciu akú predvádzaš teraz." jeho krik sa stupňoval.

„Tak prečo si mi vravel ako veľmi ma miluješ?! Prečo? Čím som ti tak ublížila, že mi to musíš takto vrátiť?" hnev sa pomaly premieňal na zúfalstvo a strach zo samoty. Diego k nej pristúpil bližšie, objal ju okolo ramien a pritiahol si ju do pevného zovretia. Snažila sa ho odtisnúť, no tentokrát sa nenechal a ďalej ju pevne držal.

„Ja ťa skutočne milujem a aj práve preto som ti navrhol aby si šla spolu so mnou."

„Ja som ti však povedala, že nikam ísť nechcem, chceš ma totiž odviesť niekam do Austrálie, kde nebudem mať žiaden kontakt z rodinou a...." chcela ešte pokračovať avšak ju umlčali jeho pery na tých jej.

„Ja viem láska, ja viem," šepkal jej potichu do ucha, „neskutočne ma mrzí, že ťa tu musím nechať. Nevieš ako by som bol rád ak by si zmenila svoje rozhodnutie a išla so mnou."

Ona len zavrtela hlavou, odišla od neho a zamkla sa v izbe. Diego si sklamane sadol na gauč, hlavu si položil do dlaní a nespokojne vzdychol. Nechcel pochopiť čo sa v jeho živote momentálne deje. Doteraz bolo všetko v najlepšom poriadku, teda hlavne pokým mu neprišla ponuka z Austrálie. On chcel ísť a vyskúšať niečo nové, ona sa vzpriečila a bola pevne rozhodnutá ostať v Španielsku.

Ako tak sedel na gauči, v hlave si premietal všetky udalosti, ktoré sa za ten rok stali. Spoznal tú najúžasnejšiu bytosť aká kedy chodila po zemi, pomohol jej vypátrať tajomstvo jej rodiny, dokázal si ju k sebe pripútať, dokázal jej venovať všetko čo mal a teraz keď potreboval jej podporu ho ona nechala radšej ísť ako keby mala bojovať a ostať aj naďalej s ním. Nechápal jej názor, jej dôvod ani jej počínanie. Nevedel čo to zrazu do nej vošlo.

Ani jeden z nich nechcel priznať že urobil chybu. Ani jeden z nich nebol schopní sa normálne porozprávať a dohodnúť sa na riešení, na kompromise, ktorý by im možno pomohol zachrániť ich vzťah, ktorý zatiaľ pomaly ale isto upadal do zatratenia.

Ona teraz trucovala v ich izbe, hádzala okolo seba jeho aj svoje veci, potrebovala zo seba dostať zlosť a ak nechcela popritom niečo rozbiť, musela vyhádzať polku skrine. Zúrila, nechcel aby ju teraz opustil, nedokázala si bez neho predstaviť svoj ďalší život. Ako môže niekto, koho milujete, a on vám tvrdí to isté, vás aj napriek tomu všetkému čo ste spolu zažili opustiť len tak jednoducho? Na túto otázku sa Sofii odpoveď nedostala. Dostal ponuku ísť preč, ale nedokázal sa s ňou o tom ani len normálne porozprávať, tajil jej to až dokým na to sama neprišla náhodou.

Klopanie na dvere sa ozvalo až po veľmi dlhej dobe.

„Prepáč mi to, všetko. Milujem ťa Sofi, ale musíš pochopiť, že je to pre mňa dôležité. Mrzí ma to." šepkal jej tichým a zachrípnutým hlasom cez dvere.

Jeho hlas sa vytratil, dvere bytu sa za ním zabuchli a ona celá zničená so zaslzenou tvárou sa dvihla, vybehla z izby aj z bytu a utekala za ním.

„NIE! NEMÔŽEŠ MA TU LEN TAK NECHAŤ!!! DIEGO!!!" niesol sa jej hlas po celej bytovke až dole k nemu, kde nastupoval do taxíka ale jej hlas ho ešte na chvíľu zastavil. Sofia tajne dúfala, že si to celé rozmyslí a ostane tu spolu s ňou.

On zas dúfal, že si to rozmyslela ona a poletí s ním. Na tvári sa mu mihol jemný úsmev.

„Ideš so mnou?" spýtal sa jej priamo a ona sa uprostred behu zarazila. Takže on si myslí, že pocestuje s ním. Zastavila niekoľko krokov od neho, obaja si uprene pozerali do očí, ani jeden z nich neuhol pohľadom a každý z nich dúfal v niečo iné.

„Ja cestovať nemôžem, aj keby som akokoľvek chcela. Preto som.... ja som...." snažila sa zo seba dostať konečne pravdu, ktorú pred ním dlho skrývala. Avšak slzy jej to nedovolili. Diego sa k nej priblížil, vzal ju do svojho objatia a snažil sa prísť na to čo mu zatajuje. 

Tak toto bola posledná kapitola. Pevne verím, že nikto z vás nebude mať chuť na mňa poštvať draka. :D A ak hej tak vám to neodporúčam, pretože inak sa nedočkáte pokračovania, ktoré už pripravujem. :)