Rod Dračích majstrov: Intrabit in draconem

Žeby ďalšia výprava?

„Mali by sme ešte niečo skúsiť vypátrať aj mimo Madridu." navrhol jej jedného dňa Diego, keď už nedokázal ani rozmýšľať na obyčajnými vecami a nieto ešte nad rozlúštením dvoch záhadných odkazov.

„A kam by sme mali akože ísť? Však nemáme ani záchytný bod." paprčila sa Sofia na neho. On jej chytil ruky a pritiahol si ju k sebe. Dopadla na jeho hrudník tvárou okolo ktorej sa jej okamžite rozľahla jeho typická vôňa. Voňal po pomarančoch a citrónovej tráve.

„Vieš, že si roztomilá keď sa hneváš?" spýtal sa jej pobavene a ona sa už tiež nemohla ubrániť úsmevu.

„A ty si strašne protivný aby si vedel." odvetila mu celá červená. Diego sa zasmial a vtisol jej jeden zo svojich typických bozkov do vlasov a potom ju pohladil po začervenanom líci.

„Takže? Pôjdeme niečo zisťovať aj mimo Madrid?" spýtal sa jej opäť. Sofia si začala hrýzť peru čo bol neklamný znak toho, že sa pustila do úmorného rozmýšľania. Diego sa jej radšej pratal z dohľadu, lebo vedel, že ak ju akokoľvek preruší, nastane peklo.

Sofia sa prechádzala z chodby cez obývačku do kuchyne a zase späť. Mozog jej pracoval na plné obrátky, no stále nevedela prísť na správne riešenie. V jednom si však bola istá, niečo sa deje a ona musí za každú cenu prísť na to čo to je. Teraz sa jej to však nepodarí. To jediné vedela isto.

-----------------

Nakoniec dopadlo na Diegove slová a oni sa balili na ďalšiu cestu. Tento raz ich cesta smerovala do pohoria Sierra Morena. Obaja dúfali, že tam sa im podarí zistiť niečo viac o tajomných listoch ale aj o samotnom Perescovi.

Balenie im nezabralo veľa času a tak o malú chvíľu už sedeli vo vlaku a smerovali do Córdoby. Ona mala na kolenách notebook, aby ešte pohľadala najvhodnejšie spojenia z Córdoby, do jednej z dediniek pod pohorím.

Diego zatiaľ niečo skúmal vo svojom mobile a Sofii nevenoval ešte ani jeden jedinký pohľad. Ju to trápilo a aj práve preto sa naplno ponorila do hľadanie. Len aby nemusela myslieť na to, že si ju nevšíma, že jej nevenuje ani jeden pohľad.

Po dlhých minútach sa jej konečne podarilo nájsť dopravné spojenie. Opísala si pár údajov na papier, zavrela prehliadač a úplne vypla notebook. Pohodlne sa oprela na sedadle, vložila si slúchadlá do uší a zapla upokojujúcu hudbu. Zaspala.

Prebudilo ju prudké trhnutie. Najprv sa nevedela zorientovať, no po pár sekundách sa dostala do obrazu. Diego vedľa nej pokojne pochrapoval, trhnutie vlakovou súpravou ho neprebudilo. Sofia mu potichu závidela, pretože aj ona by ešte rada spala. Poobzerala sa rozospato okolo seba. Snažila sa prísť na to, čo ju zobudilo a hlavne odkiaľ prichádza ten škrípavý zvuk.

Zdvihla sa zo sedadla, poobzerala sa dookola a keď nezbadala nič podozrivé, vybrala sa preskúmať chodbičku vo vlaku. Otvorila dvere na kupé a porozhliadla sa. Na konci vozňa zbadala stáť muža z vlakovej spoločnosti. Zamierila teda k nemu aby sa dozvedela, prečo vlak tak zrazu zastavil, pretože v Córdobe ešte byť nemohli a všade kam sa z okna pozrela dovidela len na prírodu.

„Prepáčte, prečo sme zastavili?" spýtala sa slušne.

„Niečo sa stalo na koľajniciach. Ževraj nejaké zviera alebo čo. Musíte počkať kým odstránia problém. Prosím vráťte sa do svojho kupé." otočil sa na ňu muž a pekne krásne ju poslal naspäť tam odkiaľ prišla.

Už stála vo dverách svojho kupé, keď jej hlasou prebehol slabý hlások.

Pomôž mi prosím. Chcú ma zabiť!

Sofia sa prestrašene obzrela okolo seba. Najprv nevedela odkiaľ sa ten hlas berie, no potom si spomenula na drahokam zavesení na svojom krku a hneď vedela odkiaľ vanie dračí dych. Obzrela sa ponad plece na muža, ale ten tam už nebol a ona si pokojne vydýchla. Prebehla k druhým dverám vozňa, otvorila ich a vykukla von.

Mala šťastie že sedeli vo vozni hneď za lokomotívou a teda rovno videla, čo sa deje pred ňou. Na koľajniciach sa rozprestieralo malé dračie krídlo spod ktorého vykúkala malá hlavička. Sofia sa zhrozila, pretože pred sebou videla dračie mláďa. A práve toto dračie mláďa sa chystali zabiť. Sofia to nemohla nechať len tak. Vyskočila z vlaku a rozbehla sa dopredu. Ešte predtým však malému dráčikovi poslala myšlienku.

Neboj sa, už idem. Skús sa ale od nich pohnúť ďalej.

Dračia hlavička obrátila svoju všetku pozornosť na Sofiu, ktorá k nemu utekala, tým pádom si ju všimli aj muži okolo draka. A teraz už mala o problém naviac. Musela už vyriešiť aj pozornosť nemilej spoločnosti. V premýšľaní ju vyrušila čiasi zatúlaná myšlienka.

Robíš si zo mňa srandu Sof? Kde si?

Diegov hlas jej zarezonoval v hlave a ona ho radšej úspešne potlačila do úzadia. Nechcela sa teraz nechať rozptyľovať jeho hnevom, ju samú totiž požierali plamene hnevu s troškou agresie.

Zo svojej mysle vytesnila skoro všetko okrem plánu na záchranu a hlasu dračieho drobca. Pribehla bližšie k mužom a chcela s nimi dohodnúť, no ich reakcia ju prekvapila. Jedny ruky ju pevne schytili okolo pásu a nechceli ju pustiť. Nepomáhalo jej ani metanie sa a kopanie dookola seba.

„Slečna, mali by ste sa vrátiť späť do vozňa. Tu vám hrozí nebezpečenstvo." povedal jej celkom vľúdne jeden z mužov. Sofia sa chystala mu niečo odvrknúť, no predbehol ju dráčik. Zdvihol sa na svoje nohy a aj napriek tomu, že bol ešte mláďaťom, ju jeho výška zarazila. Dráč zarevalo a muži od ľaku poskočili a vďaka tomu aj Sofiin väzniteľ povolil zovretie a ona sa mohla voľne hýbať.

Okolo sa spustil krik. Muži boli dračím zjavom prekvapení, dokonca sa ho aj báli. Drak si toho bol veľmi dobre vedomí a keď sa k nemu Sofia pokúšala dostať a oni ju chytili, využil ich strach a z hrdla sa mu vydral rev. Sofii sa podarilo dostať k drakovi a ten ju na ochranu zakryl svojim blanitými krídlami.

Sofia počula ako sa muži dohadujú. Vedela, že sa musí čo najskôr vrátiť do vlaku, má tam veci a spí tam Diego.

Leť odtiaľto preč a až potom ma kontaktuj. Nie je tu pre teba bezpečno.

Drak nesúhlasne zavrčal, nozdry sa mu zachveli, no nakoniec prikývol svojou hlavou. Roztvoril krídla aby uvoľnil cestu pre Sofiu a nakoniec sám zamával krídlami, zvíril prach a odletel.

„Slečna ste v poriadku?" doľahli okamžite hlasy k Sofii. Ona len nemo prikývla, snažila sa vyškriabať na nohy a dostať sa do späť vlaku. Nedarilo sa jej, tak sa jej chopilo štvoro rúk a pomohli jej na nohy a aj vrátiť sa do vlaku.

Sofia sa nejak dotackala do kupé a okamžite sa zviezla na sedadlo. Diego na ňu len prekvapene pozeral. Vedel že niekam zmizla, no vôbec netušil čo sa stalo a ako videl ani sa to tak skoro nedozvie, pretože akonáhle dopadla Sofia na sedadlo, jej telo sa ponorilo do hlbokého spánku.

„Sof, láska, vstávame." šepkal jej Diego do ucha potichu. Sofia sa pomrvila a nechtiac jednu Diegovi jednu vrazila. On sa len zasmial a pohladil ju po líci. Jej sa nakoniec podarilo donútiť otvoriť oči, ktorými okamžite zamrkala a snažila sa zistiť, kde sú.

Ešte stále sa nachádzali vo vlaku, ktorý už teraz zastavoval v Córdobe.

„Mali by sme sa pomaly dvihnúť. Poď." podopieral ju popod ruky aby sa nestrepala z nôh. Ona sa na neho vďačne usmievala a snažila sa nájsť svoju stratenú rovnováhu. To sa nakoniec podarilo a ona bola schopná stáť na nohách sama bez jeho pomoci, aj keď ochotnej.

Dostali sa vonku z vlaku a snažili sa čo najrýchlejšie dostať do jedného z hotelov, kde si už rezervovali izbu.