Rod Dračích majstrov: Intrabit in draconem

Hádka

To ste určite nečakali, čo? Kapitola hneď na ďalší deň? Výnimočne ;) Jednej super osôbke venujem túto časť, tak si oddýchni, zajtra bude lepšie Moni ;)

Sedela na posteli a spokojne si prečesávala svoje ohnivočervené vlasy. Diego niekam odbehol a ona si hovela v mäkkých perinách. Sofiin kľud narušilo prudké otvorenie dverí a ona sa okamžite obrátila na narušiteľa svojho pokoja. Keď však vo dverách zbadala Anastáziu, jej pohľad potemnel.

„Čo tu chceš?" spýtala sa jej naoko pokojným hlasom, teda aspoň sa snažila aby tak znel.

„Prišla som si s tebou vydiskutovať jeden problém."

Sofia zvedavo nadvihla obočie, lebo netušila čo sem priviedlo túto namyslenú blondínu. Tá sa však jej pohľadom nenechala odradiť, ale Anastáziina tvár nadobúdala purpurový odtieň.

„Tak už to vysyp. Nemám na teba celý deň."

„Tak ja ti poviem kde je môj problém. Ty si môj problém!"

Sofia prekvapene vyvalila oči, no stále sa snažila zachovať si kamennú tvár.

„Prečo som už len ja tvoj problém? Nič som ti predsa nespravila, takže neviem čo tu teraz riešiš."

„Ale urobila. Vzala si mi Diega, vzala si mi všetko čo som kedy chcela." Anastázia sa všemožne snažila potlačiť slzy, no aj tak neúspešne, pretože sa jej skotúľali po lícach ako veľké hrachy. Sofia nad ňou len pokrútila hlavou.

„Myslela som, že si pochopila Diegovo stanovisko. Už ti predsa povedal, že k tebe nič necíti a máš si dať pohov. Viem ako kruto to musí teraz vyznieť, no nájdi si niekoho, kto ti bude stáť za to všetko viac. A ešte mi povedz, akú perspektívu by mal tvoj vzťah s Diegom ak by som tu ja nebola?"

„Presťahoval by sa ku mne. Žili by sme spoločne a žiadna otravná ryšavá fúria by nám neliezla do života." vykríkla Anastázia Sofii do tváre a popritom na ňu hádzala odporné pohľady. V Sofii vzkypela zlosť, nedokázala ďalej počúvať slová tejto namyslenej fifleny, nedokázala pochopiť, prečo si to dievčisko nevie uvedomiť, že Diego nebol súdení jej, ale Sofii, že jeho spája niečo so Sofiou a nie s ňou.

Izbu zachvátila neskutočná horúčava a Anastázia sa zmätene obzerala okolo seba, lebo to čo videla jej nedávalo absolútne žiadny zmysel. Okolo Sofie sa totiž vznášala jej energia a podstata draka ukrytá v nej. Jej nahnevanosť, podráždenosť a frustráciu bolo cítiť po celej izbe. Sálala z nej ako horúčava zo sopky.

Keby v tej chvíli neprišiel Diego, možno by sa stalo hneď niekoľko nešťastí. Ako zbadal nazúrenú Sofiu, vedel, že je zle a okamžite musí zasiahnuť a dať doporiadku nervy svojej priateľky. Jediným posunkom vyhodil Anastáziu preč z izby a jeho ruky už objímali Sofiu, ktorá sa v jeho hrejivej náruči upokojila v priebehu chvíle. Aspoň to tak vyzeralo

„Čo sa stalo láska?" spýtal sa jej pokojným hlasom Diego. Ona na malý moment zadržala dych, pretrela si tvár a až potom sa odvážila mu odpovedať, keď z nej hnev pomaly vyprchal.

„Dovolila si povedať o mne, že som mrcha, že som jej zničila vzťah s tebou. Ako keby nechápala, že pre teba nič neznamená, a ja... ja som okamžite vybuchla." zamumlala mu do košele, ktorú mal dnes na sebe. Nežne ju pohladil po vlasoch a taktiež jej do nich vtisol bozk.

„Netráp sa kvôli nej. Už som ti vravel, ona je moja minulosť. Ty si však moja prítomnosť a aj budúcnosť. Nezaoberaj sa zbytočnými vecami, dobre?" šepkal jej upokojujúce slová do ucha a ona ne jeho pleci spokojne zaspala.

Diego ju teda položil do postele, ľahol si k nej a svojou náručou ju ochraňoval pred okolitým svetom.

----------

Nespokojne sa začala prehadzovať po posteli. Dračie oko ju na krku pálilo, koža pod ním jej sčervenela, no ona sa nedokázala prebudiť. Miesto nej sa zobudil Diego, ktorý s prekvapením a strachom zároveň sledoval jej spiace telo ako sa prevaľuje.

Jeho myseľ sužovala bolesť, pretože nedokázal pomôcť osobe, ktorú nadovšetko miloval. Dlhú hodinu sa váľala, udierala rukami okolo seba a jej telo bolo spaľované horúcimi plameňmi. Nakoniec sa jej však podarilo prebudiť, z čela jej kvapkal pot, líca mala červené a dych nepravidelný. Diego sa k nej okamžite posunul a keď sa jej chcel dotknúť, Sofia sa prudko odtiahla.

„Prečo? Ja... ublížil som ti nejako?" spýtal sa jej Diego zmätene, pretože si nevedel vysvetliť jej správanie. Ona len zatriasla hlavou, pritiahla si nohy k sebe a pevne ich objala.

Na jej tvári sa striedali skoro všetky emócie, ktoré poznáme. No jedna z nich bola najvýraznejšia a tou bol strach zmiešaní s beznádejou. Ona sama nechápala čo sa s ňou deje, preto sa aj posunula ďalej od neho. Nechcela aby ešte aj on cítil to čo ona. Diego sa ale nepoučil a snažila sa k nej dostať opäť bližšie. Konečne sa mu to aj podarilo, jeho ruky jemne masírovali jej ramená, len aby sa uvoľnila a opadol z nej strach, ktorý mala vpísaní v tvári.

„No ták, bude dobre. Bol to len zlý sen láska." tíšil ju, jemne ňou hojdal zo strany na stranu aby sa upokojila.

„Tebe sa to povie, keď nikto v tvojom sne nežral tvojich najbližších." vzlykala mu do pleca, po ktorom ju on jemne masíroval.