Rod Dračích majstrov: Intrabit in draconem

Návrat

„Mali by sme sa opäť vrátiť do Madridu." povedala mu, keď vyšla ešte toho dňa z kúpeľne. Diego nesúhlasne zamumlal, podišiel k nej a jemne jej zahryzol do ušného lalôčika.

„Diego, prestaň. Šteklí to." odvetila mu s chichotom. Diego jej však nedal pokoj a aj naďalej sa perami venoval jej tvári. Jeho ruky ju pevne objali okolo pásu.

„Nikam ťa už nepustím. Ani jeden chlap ťa už nikdy nedostane." zavrčal hrdelne a Sofia sa jeho hlasu zľakne.

„Ja ale nie som tvoj majetok Diego. A ani som ti nepovedala, že my dvaja tvoríme pár."

„Chceš mi povedať, že aj keď sme sa bozkávali, nič medzi nami nie je?" jeho hlas znel zrazu sklesnuto a smutne. Chcela pôsobiť vyrovnane, no jeho bolesť ju trápila a nedokázala ju uniesť.

„Vieš dobre čo som ti k tomu povedala, poznáme sa krátko a ja...." nestihla ani dopovedať a jeho pery našli tie jej a nenechali ju ďalej rozprávať. Láskal ju, jazykom jej prechádzal po perách a pokúšal sa dostať ďalej do jej úst. V návale nežností skončili obaja na posteli, Sofia mala hlavu zaborenú v mäkkých perinách a Diego sa podopieral na rukách aby jej neublížil.

„Myslím, že by sme už vážne mali ísť." snažila sa dostať na nohy. Diego zamrnčal ako nespokojné mača a Sofia sa na ňom len zasmiala.

------------

Opäť sedeli vo vlaku na ceste do Madridu. Jeho hlava sa opierala o okno a neurčito hľadel von. Sofia sa zatiaľ zahĺbila do práce na svojom koncoročnom projekte do školy. Sústredene niečo ťukala do notebooku a mračila sa, keď jej niečo nesedelo.

Už boli tesne pred mestom, keď Diego konečne odlepil hlavu od okna a uprel svoj pohľad na jej zamyslenú tvár.

„Pomôžem ti?" spýtal sa zastretým hlasom. Sofia zdvihla pohľad od obrazovky a pozrela sa mu do očí.

„Prečo by si mi mal pomáhať?" jej hlas aj správanie sa premenili na ľad a Diega bodlo pri srdci. Už nebola taká usmievavá ako predtým a Diega to trápilo, lebo vedel, že sa niečo stalo.

„Čo sa ti stalo? Takto sa bežne nesprávaš."

„Ako môžeš vedieť aká som bola predtým?" štekla po ňom a chlad z nej len sálal. Diego zariskoval. Natiahol sa k jej ruke a pevne jej ju zovrel. Potiahol si Sofiu bližšie k sebe a ukazovákom jej dvihol hlavu.

„Ešte raz a naposledy sa ťa pýtam Sofi, čo sa dopekla stalo?!" jeho hlas prezrádzal hnev a netrpezlivosť. Navzájom si pozerali do očí, on s odhodlaním z nej dostať čo sa deje a ona s odhodlaním nič mu nepovedať.

Podráždene zavrčal a nahol sa bližšie k nej.

„Matka ma doma už nechce, musím sa odsťahovať, ale nemám kam." vyšlo z nej napokon. Diego ju pohladil opakom ruky po líci.

„Mám byt len pre seba, ak by si chcela..." nedokončil radšej vetu a uprene sa na ňu zahľadel. Sofia ostala prekvapená. Vážne jej tu práve navrhol aby sa k nemu presťahovala?

„Ja... neber to zle, len ti chcem pomô....." nedokončil, pretože jej pery našli tie jeho. Bozk jej opätoval, no ona sa po chvíli odtiahla a pozorne sa na neho zahľadela.

„Myslíš to vážne? Mám sa k tebe nasťahovať aj napriek tomu, že ťa vôbec, ale vôbec nepoznám? Čo keď sa o niečo pokúsiš?" prevládali v nej obavy, ktoré sa jej aj dosť jasne odrazili na hlase, pretože sa triasol a v jej očiach sa objavil záblesk strachu.

„O nič by som sa nepokúsil, to ti môžem sľúbiť. Jedine ak by si to ty sama chcela, ale viem, že to sa nikdy nestane. A áno, myslím to vážne, nasťahuj sa ku mne. Prosím." jeho pohľad hovoril za všetko. Túžil po nej, dával to najavo, no nikdy by sa jej nedotkol, a už vôbec by jej nikdy neublížil. Po tak krátkom čase si uvedomil svoju zamilovanosť a svoju slabosť pre ňu.