Rod Dračích majstrov: Intrabit in draconem

Historická vsuvka, časť prvá

leto 1589

„León! Poď už domov!" kričala žena na chlapca, hrajúceho sa vonku na letnom horúcom slnku pred domom spoločne s jeho kamarátmi. Chlapec sa otočil, venoval svojej matke jediný úsmev a veselo pokračoval v hre. Žena nikdy nevynikala trpezlivosťou, a tak sa jej hlas ešte niekoľkokrát ozval vzduchom.

Chlapca matkino vykrikovanie nebavilo, a tak sa nakoniec vybral domov. Po ceste k domu kopal do kamienkov na prašnej ceste, čo zvírilo naokolo prach. Obeh dom a zamieril si to rovno dovnútra kuchyne kuchynskými dverami, kde ich kuchárka Agnes pripravovala dobre rozvoniavajúcu večeru.

„Pán León! Dobre viete, že sa vašej pani matke nepáči, keď chodíte do kuchyne pred večerou." okríkla ho naoko prísne Agnes. Chlapec sa zasmial a prstom nabral trochu čokoládového krému, ktorý bol určený torte. V tej chvíli však do kuchyne prišla aj chlapcova mama a pohľad na synovu veselú tvár ju veľmi nepotešil. Celá jej tvár chytala odtieň bordovo červenej.

„León! Vieš čo som ti povedala o tvojich návštevách kuchyne. Okamžite choď do svojej izby. A vyjdeš až na večeru." rozliehal sa jej vysoký piskľavý hlas po priestoroch kuchyne. Chlapcov úsmev povädol a so sklonenou hlavou opustil miestnosť. Po schodoch vybehol ako drak a zastavil sa až vo svojej izbe. Dvere za ním naschvál hlasno zabuchli, aby ich aj jeho matka počula.

Chvíľku tíško hľadel z okna, no po chvíli ho to zunovalo. V hlave mu pracovali mozgové závity na plné obrátky. Rodil sa skvelý a prefíkaný plán.

Opatrne pootvoril dvere a pohľadom skenoval chodbu. Keď si bol istý, že ho nikto nezbadá, prekĺzol medzierkou medzi dverami a zárubňou. Potichu, ako tajnú špión, sa vykradol von z domu.

Stál už dostatočne ďaleko od domu a bol si istý, že ho mama z okna nezbadá, začal skúmať okolie. Po pol hodine túlania sa po okolí rozmýšľal nad návratom domov. Ruky si zopol za chrbtom ako jeho otec a vykračoval si po prašnej cestičke ako pán. Jeho pozornosť však zaujal na zemi lesknúci sa oválny červeno-zlatistý predmet. Zohol sa a opatrne chytil predmet do svojich ešte sále drobných rúk. Po dlhšom prezeraní zisti, že sa jedná o kameň. Obracal ho teda v rukách rôznymi smermi, ne nevedel prísť na to, čo ho na obyčajnom kameni zaujalo.

Možno to bola tá zvláštna farba, predsa len, kamene sú obyčajne iných farieb. León doposiaľ nevidel žiaden podobný tomuto. Možnože ho však zaujala tá žiara a teplo, ktoré sálalo z tohto nezvyčajného predmetu.

Schoval zvláštny kameň do vrecka na krátkych nohaviciach a plnou rýchlosťou sa rozbehol domov.

Aby si jeho matka nevšimla jeho neprítomnosť, vyšplhal sa po strome k oknu svojej izby. Nepozorovane ho pootvoril a bokom podliezol dovnútra. Z chodby sa v tej chvíli ozvali ťažké kroky a chlapec hneď vedel, že sa blíži jeho otec.

Kameň posunul hlbšie do vrecka a práve vtedy sa otvorili dvere na jeho izbe a otec s úsmevom vstúpil do chlapcovho kráľovstva.

„Ocko!" vykríkol chlapec radostne a objal svojho otca okolo pásu. Muž sa zasmial a rukou synovi postrapatil vlasy.

„Večera je na stole chlapče." povedal mu a natiahol k synovi ruku. Ten sa jej naradostene chytil a spolu vykročili z izby.

Keď vošli do jedálne, pohľad Leónovej matky sa zastavil na chlapcovi. Jasne z neho sršala nenávisť a pohŕdanie vlastným synom. Malý chlapec si to však nikdy nevšimol, no to sa nedalo povedať o jeho otcovi. Ten až pridobre vedel ako sa jeho manželka správa k ich jedinému dieťaťu. Mrzelo ho, že v sebe nevie nájsť ani kúsok slušnosti a trošičku lásky, aby sa malý cítil aspoň trochu chcený.

Chlapca to očividne netrápilo a správanie svojej matky si nevšímal. To bolo ale preteraz. Toto všetko sa mohlo veľmi rýchlo zmeniť a Leónov otec si toho bol vedomý.

Večera prebehla v úplnej tichosti, len chlapcove nesmelé poznámky preťali kde-tu to neskutočne ťaživé ticho. Po večeri sa chlapec rýchlosťou blesku vyparil a jeho otec bol len rád.

León bral schody po dvoch, pretože sa nevedel dočkať kedy preskúma kameň, ktorý ho po celý čas pálil vo vrecku nohavíc. Dvere zabuchol prievan a chlapec si sadol na posteľ. Rukou zašmátral vo vrecku a vylovil odtiaľ kameň. Pevne ho stisol vo svojej ručičke a zrazu ho zaliala horúčava. Taká neskutočná a silná, že chlapca zložilo do mäkkých perín. Dlhú chvíľu takto ležal, až ho nakoniec teplo kameňa uspalo.