Rod Dračích majstrov: Intrabit in draconem

Bláznivý deň a plno zaujímavých prekvapení

Prudko ju trhlo a ona sa zobudila spotená ako myš. Pri jej energickom pohybe sa z druhej strany postele ozvalo tiché žuchnutie a – „au". Sofia prekvapene zažmurkala, pretože si nevedela v tom momente na nič spomenúť. Potom jej však došlo, kto vydal ten zvuk. Nahla sa ponad druhú stranu postele a skoro sa tvárou zrazila s Diegovou. Boli tak blízko seba a obaja si uprene hľadeli do očí. Minúty bežali a oni na seba ešte stále pozerali. Za oknom sa začalo rozvidnievať a ich zaliali prvé slnečné lúče.

„Asi by som už mal ísť." prehovoril Diego a konečne sa vzdialil od jej tváre a ohnivých vlasov, ktoré ho šteklili. Na jej tvári sa mihol zvláštny výraz a on ho nebol schopný identifikovať. Usmial sa na ňu a dúfal, že mu úsmev opätuje. Jeho želanie sa však nenaplnilo. Miesto toho sa Sofia otočila, pretože nechcela hľadieť na jeho sklamanie, ktoré sa mu odzrkadľovalo v očiach.

Diego vstal a zamieril k dverám. Bol už na odchode keď sa otočil a pohľadom ešte raz prešiel celú jej postavu. Zdala sa mu tak nadpozemsky krásna až mu to vyrážalo dych.

Zato ona sa na naho nedokázala pozrieť. Nie však preto, že by nebol pekný, ale preto aký jej pripadal osobnostne. Dvere sa zabuchli za jeho chrbtom a Sofia osamela, zase. Sklesnuto vstala z postele a podišla k stolu. Vedela, že niekde v tom neporiadku je jeden prázdny zošit. Chcela si totiž zapísať dnešný sen. Zdal sa jej tak neskutočne skutočný až to bolo nemožné.

Diego zatiaľ kráčal po vyľudnenej ulici a špičkami tenisiek kopal do malých kamienkov, ktoré sa mu dostali pod nohy. Rozmýšľal nad ňou, nad osobou, ktorá mu na prvý pohľad vyrazila dych a úplne ho opantala svojou prítomnosťou. Nikdy nič podobné nezažil, tak prečo sa to teraz stalo? Z myšlienok ho vyrušil zvuk prijatej správy. Podráždene vytiahol mobil zo zadného vrecka nohavíc a ťukol do displeja. Otec, veď kto iný by mu už len písal a zháňal ho. Vykašľal sa na správu a radšej rýchlym krokom zamieril domov. Vážne sa už tešil na ďalšie nadávky, ktoré ho po príchode domov iste neminú. Veď čo by to bol za život bez nich? pýtal sa sám seba v duchu a usmial sa.

-------

Obaja sa stretli až v škole. Sofia sa zabávala s kamarátkami a on tam stál ako soľný stĺp a hľadal uprene pred seba. Jeho pohľad však stále odbáčal k nej. Ona mu naopak nevenovala ani jeden jediný pohľad. Zvonenie, ktoré konečne preťalo neznesiteľný hluk na chodbe, donútilo študentov odísť do tried. Chodba sa vyľudnila a Diego mohol pokojne prejsť k svojej triede. Žiadne tlačenie sa pomedzi študentov. Bol rád, no jeho náladu stále kazil pohľad na dievča, ktoré si ho obmotalo okolo prstu. Otvoril dvere a vošiel do triedy nedbajúc na zvedavé pohľady teraz už aj jeho spolužiakov. Diegove kroky viedli ku katedre, kde už sedela mladá a celkom príťažlivá učiteľka, ktorá mu kývla aby sa predstavil.

„Zdravím. Som Diego Camargo. Mám osemnásť a presťahovali sme sa do Madridu asi pred dvoma mesiacmi. A to je o mne asi všetko." vychrlil zo seba a potom zamieril k jedinému voľnému miestu v triede. Zasadol do prázdnej lavice a len čo sa učiteľka otočila chrbtom, dievčina sediaca pred ním sa otočila a venovala mu čo najzvodnejší úsmev. Diego sa len kyslo usmial a venoval sa svojmu mobilu, na ktorý mu práve prišla správa. Neznáme číslo, svietilo na displeji a v Diegovi rástla zvedavosť. Mohla by to byť ona? Na nič nečakal a rozklikol správu. Bola od nej a jeho srdce zaplesalo.

Nehnevaj sa, ze som ta rano vyhodila bez slova. Mohol by si ma po skole pockat? S.

Úsmev sa mu rozlial po tvári a zachvátilo ho aj neskutočné teplo. Rýchlo pozrel do svojho rozvrhu a potom naťukal odpoveď.

„Je niečo smiešne, pán Camargo?" spýtala sa ho učiteľka zo zdvihnutým obočím. Diego len pokrútil hlavou, ale stále sa usmieval ako blázon. Čo s ním dokáže spraviť jedna správa? Jedine korunovaného idiota.

-------

Vyučovanie ubehlo veľmi rýchlo a teraz už Diego čakal pred školou na ňu. Dvere na budove sa otvorili a vyšiel hlúčik vysmiatych dievčat, medzi nimi aj Sofia. Keď zbadala Diega, usmiala sa od ucha k uchu. V rýchlosti sa rozlúčila zo spolužiačkami a zamierila k nemu.

„Ahoj. Vážne ma to ráno mrzí." povedala skľúčene.

„To je v poriadku. Mám tu pre teba tú knihu a mapu. Ty by si mi mohla na oplátku povedať, čo sa ti snívalo." odvetil jej on a podával jej knihy, z ktorej trčala mapa. Odpoveďou mu bol už jej úsmev a prázdno v ruke, keď si od neho brala knihu a odkladala ju do svojej tašky.

„Poď, pôjdeme niekam kde je tichšie." povedala a natiahla k nemu ruku. Diego sa jej zo zvláštnym pocitom načiahol za jej rukou. Keď sa ich dlane spojili, niečo zapraskalo a v okolí ich dlaní sa objavili červené iskričky. Obaja od seba odskočili a z otvorenými ústami si obzerali svoje ruky.

„Čo to bolo?" spýtala sa Sofia dosť tichým hlasom.

„Neviem." odpovedal jej Diego. No klamal, dobre tušil čo sa práve stalo. Vedel však, že by ho okamžite znenávidela a už s ním neprehovorila ani slovo. A to si on nesmie predsa dovoliť. Kto by ju potom ochránil a sprevádzal keď bude treba?

„Klameš Diego." prehovorila po chvíli mlčania Sofia. Všimla si, ako sa vyhýba jej pohľadu a stále od nej bočí. Diega táto veta hlboko zasiahla. Zastavili pred mestskou knižnicou a Sofia sa všetkou silou zaprela do dverí a tie sa nakoniec otvorili. Vstúpili a zamierili úplne dozadu, kde budú mať dostatok pokoja na vážny rozhovor, ktorý ich teraz čakal.

„Ako vieš, že ti klamem?" spýtal sa Diego, keď sa obaja pohodlne usadili do kresiel a Sofia začala listovať v knihe, ktorú jej dnes doniesol.

„Uhýbal si pohľadom. Ani raz si sa na mňa nepozrel a bol si podozrivo dlho ticho. Dobre vieš, čo sa stalo, keď sa naše dlane spojili. Vysvetli mi to prosím." začala žobroniť o vysvetlenie. Diego si povzdychol a pustil sa teda do dlhého vysvetľovania.

„Kniha, ktorú som ti dnes dal, je celá zasvätené drakom, ich histórii a taktiež histórii prvého dračieho majstra. Zhodou okolností, ním bol tvoj pra-pra-pra-pra-pra starý otec León Peresco. Mal štyri deti a jeho najstaršia dcéra sa vydala za istého Lorenza Camarga, môjho neviem koľko pradedka. Mária Lujza, tak sa volala Perescova dcéra, dostala do daru knihu a mapu, ktoré teraz patria tebe. Istým spôsobom sme veľmi, veľmi vzdialená rodina. V tej knihe je vysvetlené, čo sa stane, keď sa majiteľ dračieho oka dotkne nejakého človeka opačného pohlavia, ku ktorému prechováva akékoľvek city. Nastane spojenie dvoch duší, ktoré prestane pôsobiť len vtedy, keď jeden z dvojice umrie."

„Takže chceš povedať, že my dvaja sme teraz nejak spojený?" spýtala sa šokovaná Sofia. Diego len prikývol a bez pohnutia sedel v kresle.

Takže teraz keď si niečo pomyslím, budeš to počuť?

Diego zostal prekvapený, keď sa mu jej hlas ozval v hlave. Vytreštil na ňu svoje modré oči a Sofia sa schuti zasmiala.

Asi áno. Myslím však, že počuť ťa budem len vtedy, keď mi to ty sama dovolíš.

Sofia sa sama pre seba usmiala a potom venovala aj jeden úsmev Diegovi. Roztvorila knihu a vybrala z nej mapu, ktorej sa začala venovať. Bedlivo ju študovala a on ju len v tichosti pozoroval.

Mohol by si pohľadať nejakú knihu o Madride zo 17. storočia?

Diego bez slova vstal a vybral sa hľadať knihu, o ktorú ho poprosila.