Skúsený zvodca

23. časť

Najedli sme sa v neďalekej reštaurácii a potom sa vrátili spať do práce. Ďalej bolo všetko úplne v pohode. Domov som šla autobusom. Takto to pokračovalo každý môj pracovný deň.

Počas 3 mesiacov...

Stále je všetko po starom. Pracujem stále v salóne. Ide mi to výborne, podľa toho ako sú zákazníčky spokojné. A to som strašne rada. So Charlotte som veľmi dobrá kamarátka. Ďalej som spoznala veľa zaujímavých ľudí. S kolegami si väčšinou dobre rozumiem, a tak isto aj so šéfom. Až na pár výnimiek. Asi 3 kolegyne po mne zazerajú ako keby som im zjedla večeru. Šéf je na mňa zlatý a stále ma len chváli. Hovorí mi, že mám neskutočný talent. No mne to už niekedy príde prehnané ako ma ospevuje. Určite nie som tak šikovná. Prvé dni v práci ma chodil vkuse kontrolovať. Prišlo mi to až nepríjemné ale chápem ho, veď predsa som nová a neviem ešte ako to tu chodí. Len jedna vec mi stále chodí po rozume. Všetci Chrisovi vykajú, len ja mu tykám. To má byť akože prečo? Prídem si ako úplný debil preto keď sa dá radšej mu tykám. Párkrát bol s nami dokonca ja na obede. Správal sa úplne normálne. Ani nie ako náš šéf ale ako náš kolega. Zistila som, že Chris býva vedľa salônu. Vlasten má dom prepojený so salónom. Čo dom? To je skôr vila ako dom. Dokonca ma Chris aj dvakrát zobral domov, lebo mal tým smerom cestu no Davidovi sa to nepáčilo. Tak isto aj to, že niekoľkokrát som musela ostať nadčasy alebo sme mali firemné večere. S Davom sa čím ďalej tým viac hádame. Je to úplne o ničom. Mám pocit že naňho žiarli. Veď, ktorý chlap by nežiarlil, keď po Chrisovi slintá každá. Dokonca aj väčšina z mojich kolegýň. Pchajú sa mu do zadku. Myslia si, že ho zaujmú. No takže s Davom je to na bode mrazu. Vkuse ma len kontroluje. Dokonca som zistila že sa mi hrabal v mobile. Nechápem čo si akože o mne myslí. Čo som ja nejaká pobehlica alebo čo? On by bol najradšej, aby som keby som dala výpoveď aj keď dobre zarábam. Ale ja to neurobím. Vždy bol toto môj sen a je to tam viac než skvelé. On sa tiež fláka kade tade a ja neviem kde je. Pýtať sa ho už nebudem, nemám chuť na hádky. Inak Nicol sú s Thomasom spolu. Sú veľmi zlatý pár a ja im prajem nech im to dlho vydrží. Síce sa Nicol venuje skoro iba jemu no ja ju úplne chápem. Aj my sme mávali takéto začiatky s Davom, že sme boli vkuse spolu. S Tinou sa často stretávam. Chodíme spolu na nákupy, či na kávu. Tak isto aj so Charlotte. Ukázala mi celé mesto a všetko mi ešte povysvetľovala. Som rada, že je, lebo inak by som bola asi stratená. Doma teraz vôbec nemám čas na upratovanie alebo varenie, takže robím len to najpotrebnejšie. Nikdy by som nepovedala, že mi dá táto práca takto zabrať. Dokonca chodím cez víkendy líčiť na svadby a plesy aj keď si myslím, že po finančnej stránke to už nepotrebujem no vďaka mojej pozícii mi prišlo veľa ponúk a mne by to bolo ľúto kebyže niekoho odmietnem.

O 3 mesiace...

„Ahh jaj. Zas ten pondelok." zahundrem počas vyberania šiat do práce. Zas neviem čo si obliecť. Takýto problém mám stále. Hlavne, že mám plnú skriňu tých handier. Rýchlo vyberiem zo skrine čierne minišaty lebo keď tu budem stáť večne tak nestihnem autobus ako minule. Oblečiem si ich utekám si urobiť jemný make up. Zistila som, že takto keď chodím do práce vôbec nemám čas na nejaké líčenie. Tak chodím skoro prirodzene. Veci som si nahádzala do kabelky. Obula si baleríny a zamierila na autobus. Času mám tak akurát takže stihnúť by som mala. Zas ma čaká dosť dlhá cesta do práce ako každý deň. Niekedy ma to dosť ubíja ale nejako to zvládam. Ale to auto by naozaj bodlo. Už máme aj celkom dosť našetrených peňazí. No myslíte, že mám náladu to riešiť s Davom? No nie. Aj dnes. Jak keby som bola duch. Prehovorí iba vtedy, keď sa ho niečo opýtam. Alebo keď niečo potrebuje. Mohlo by sa to už aj skončiť lebo mám pocit, že sme na tom už naozaj zle.

„Ahoj Melanie." Pozdravím sa recepčnej v tom ako vojdem do práce.

„Ahoj Zoey." Odzdraví.

Ja sa pomaly presuniem ku svojmu salónu. Na chodbe som nikoho nestretla, keďže ja chodím o trochu skôr ako ostatní, lebo mi inak autobus nejde. Otvorím kabelku a hľadám kľúče.

Bože, kde sú. Zúfalo prehrabujem kabelku, no neviem ich nájsť. A vtedy mi to dôjde. Preboha, veď ja som ich zabudla v kabelke, ktorú som mala včera. No a teraz neviem ako sa dostanem dnu. Zamierim na recepciu, že sa opýtam Mel.

„Melanie. Mám jeden problém. Kľúče od salónu som si zabudla doma. Nevieš či má niekto náhradný?" opýtam sa jej dosť so strachom, že také kľúče ani nie sú.

„To nič. Šéf má náhradné kľúče od všetkých miestností. Takže zájdi k nemu domov lebo tu sa ešte neukázal." Odpovedala mi s úplným kludom.

„Aha dobre ďakujem pekne." Poďakovala sa a mierila ku Chrisovi. Nikdy som u neho doma, ešte nebola, takže sa trochu bojím. Vchod bol úplne na konci chodby. Stála som pred dverami a zaklopala. Po chvíli sa ozvalo ďalej a tak som otvorila dvere. No to čo som uvidela ma prekvapilo.

„Ou prepáčte."povedala som a zatvorila späť dvere.

Pokračovanie nabudúce...

Takže rozhodla som sa, že príbeh trošku unáhlime ,aby sme sa konečne dostali k tomu zvratu. Dúfam, že vám to nevadí ako to je napísané :) Vaša Pattie :)