Skúsený zvodca

37. časť

Ráno ma zobudili neznáme zvuky. Pravdepodobne to bolo štrnganie riadu. Najprv som si myslela, že som doma ale keď som otvorila oči neverila som, kde sa nachádzam. Zobudila som sa v izbe, v ktorej som mala spať pri Chrisovi. Nepamätám sa, že by som sa v noci vracala. On nie je normálny. On ma preniesol k nemu. Vtom ma začali chytať obavy, či ma iba preniesol alebo sa náhodou niečo medzi nami nestalo. Odkryla som perinu a pozrela som sa, čo mám na sebe. Našťastie som mala to v čom som šla spať. Vstalo som a šla sa spýtať Chrisa, čo to má akože znamenať. Našla som ho v kuchyni ako robil raňajky.

„Dobré ránko Šípková Ruženka." povedal.

„Dobré.. Čo to má znamenať Chris??" spýtala som sa ho.

„To by som sa mal pýtať ja teba Zo. Vieš ako som sa zľakol? Povieš, že si ideš po mobil a ja ťa tu čakám a čakám a ty nikde. Už som si myslel, že ťa niekto uniesol alebo sa ti niečo stalo. Tak som ťa šiel hľadať." povedal.

„Nechcela som ti byť na obtiaž. Urobil si pre mňa už veľa Chris. Viem bolo to odo mňa hnusné, že som to urobila ako som to urobila."

„Prídem ku tvojmu salónu klopem ti tam a ty nič. Som skoro tie dvere vyvalil. Ešte, že mám ten náhradný kľúč. Vieš ako som sa zľakol keď si neotvárala? Som myslel, že sa ti niečo stalo. Vojdem tam a ty spíš. Ani si sa nepohla. Tak som, ťa zobral sem, aby si nebola ta sama." vysvetlil, čo sa stalo.

„Prečo si ma nezobudil Chris?? Veď ja som ťažká a ešte ma tu prenášať budeš ako 5 ročné dieťa."

„Nechcel som ťa budiť. Krásne si spala. O to sa neboj veď na to cvičím." ešte sa aj vychvaľoval.

„A mne sa sníval taký zvláštny sen. Bola som v takej priesvitnej kocke a všetci moji známy boli von a búchali na ňu , aby ma dostali von. A dokonca si tam bol aj ty. Takže to búchanie bolo asi reálne ako si ty búchal na dvere."

„Zvláštne, že si sa nezobudila. Si spala jak drevo."

„No ďakujem." zasmiala som sa.

„Dáš si raňajky?" spýtal sa.

„A čo fajné robíš?"

„Obyčajnú omeletu a k tomu zeleninu."

„ Dám si. Ale už potom pôjdem lebo už ťa otravujem dosť."

„ A kam chceš ísť?" spýtal sa ma.

„Tak idem si po všetky veci a potom pôjdem k rodičom. Nič iné mi neostáva." povedala som.

„Ty tam chceš ísť sama? Čo keď ti niečo urobí?"

„Neboj Chris. Viem sa o seba postarať."

„Môžem ťa tam aspoň odviezť? Snáď nebudeš nosiť kufre v rukách a všetky tie veci."

„Chris. Už si urobil pre mňa toľko. Ja to už nemôžem prijať."

„Zoey, ja ti budem do smrti zaviazaný za to, že si mi zachránila život. Takže či chceš alebo nie idem s tebou. A koniec témy." povedal rázne.

„ On ťa uvidí a len mu potvrdíš to, čo ani nie je pravda."

„ A teba ešte po tom všetkom zaujíma, čo si myslí? On ťa podvádza nie ty jeho a to je pravda. Ser na to, či ma uvidí alebo nie. Mám chuť mu ešte niečo urobiť za to, čo ti spravil." nahnevane hovoril.

„Chris klud. Nepamätám, že by si sa mi niekedy zaviazal ako môj ochranca ale je to od teba zlaté. Ale už klud. Poďme sa v klude najesť." povedala som a brala som raňajky na stôl.

Chris šiel a mnou. Sadli sme si za stôl a pustili sa do raňajok. Boli dobré. A to Chris hovorí, že nevie dobre variť. Zatiaľ dokázal pravý opak. Síce to je len omeleta ale niekto nie je schopný uvariť ani čaj.

Samozrejme som mu to pochválila. Bolo na ňom vidno, že nemá dobrú náladu. Bolo mi ľúto, že to všetko je kvôli mne. Po jedle som si vzala veci a spolu s Chrisom sme šli do garáže. Nasadli sme do auta a vyrazili sme.

Cestou v aute sa ma začal zmocňovať strach. Nevedela som si ani predstaviť ako budem na všetko reagovať a aký bude Dave. A dokonca som si nevedela predstaviť ako to vysvetlím rodičom. Najradšej by som bola keby o tom nikto nevedel alebo aby to nikto neriešil ale to sa určite nestane.

„Chris?" oslovila som ho.

„Áno?"

„Ja... Ja sa bojím. Nechcem tam ísť. Viem, že to nedopadne dobre. Nechcem ho už ani vidieť...." bolo mi až do plaču keď si to všetko predstavila.

„Ty to zvládneš, Zo. Ja to viem. Si silná. Hlavne neplač. Všetko bude dobre." utešoval ma ako vždy.

„Ešte, že mám teba. Neviem, čo by som robila, kebyže nie si so mnou. Možno by som skončila aj v nemocnici alebo horšie."

„Nemáš vôbec za čo. Vždy tu budem pre teba, keď to budeš potrebovať. Preto som aj trval na to, že idem s tebou, aby som ťa mohol podporiť."

„Chceš vedieť pravdu?.. Vždy som si myslela, že si ten typ človeka. Bohatý, egoistický, že ťa nič nezaujíma a robíš sa len drsným ale ty si úplne iný. Máš dobré srdce. Veľmi dobré."

„ Vieš Zo. Aj ja som si tým veľa prešiel a viem aké to je byť na dne a tiež viem, že peniaze nie sú všetko. Aj keď ich mám viac ako je treba, nie som taký ako si si myslela. Možno len tak pôsobím."

„Presne. Preto by sme nemali súdiť knihu podľa obalu ale aj tak to všetci robíme. Inak som veľmi rada, že mám takého šéfa. Vlastne ťa už ani neberiem ako šéfa. Môžem sa spýtať prečo si na druhých úplne iný ako na mňa?"

„Z dôvodu, že oni sú iný ako ty ,Zoey. Nebudem sa správať dobre k ľudom, ktorí si to nezaslúžia. Veď sama vieš akí sú niektorí v našej firme. Až na pár výnimiek na čele s tebou Zo." povedal.

Som rada, že sme sa začali baviť aspoň som nemyslela na to čo má prísť. Cesta prešla veľmi rýchlo a to ma desilo. Najradšej by som sedela v aute celý deň ale proste nechcela som tam byť.

Chris zaparkoval a mňa rozbolelo brucho. Nikdy by som nepovedala, že budem mať taký strach ísť domov. Ale teraz to už môj domov nie je a Dave nie je môj snúbenec. Dave je už pre mňa Nikto. A také má už meno aj v mojom mobile. Takže keď mi náhodou zavolá a mne tam vyskočí meno Nikto dvíhať predsa nebudem, keď mi nikto nevolá.

Vystúpili sme z auta. Chrisovi som povedala, nech tu na mňa počká. Keby šiel hore bolo by to len horšie. Chris ma našťastie poslúchol a sadol si späť do auta.

„Zoey, neboj sa. Držím ti palce. A ak tam budeš príliš dlho idem si po teba." povedal a zatvoril dvere na aute. Vyznelo to ako keby som išla robiť maturitu. Ale pomohlo mi to. A Idem si po teba? Chris hovorí ako by som už bola jeho. Neviem či si myslí, že sme spolu alebo čo ale už to trochu preháňa.

A ja som mohla konečne ísť. Zastala som pred dverami a pozerala sa na menovku kde bolo moje a Davidove meno. Chcelo sa mi plakať ale slzy som potlačila a vybrala som kľúče a odomkla.

Pokračovanie nabudúce...

Ďakujem vám za všetko hlavne za tie vaše komentáre, ktoré ma zahrejú pri srdiečku a dávaju mi silu písať ďalej. Bez vás by som to nedokázala, takže len tak ďalej. Aj dnes sa budem tešiť na vaše dokonalé a vtipné komentáre.

Vaša Pattie5 <3