I can't go out [SK]

3. kapitola

Zrazu som na ramene pocítila dotyk...

Prudko som sa zvrtla smerom k osobe stojacej za mnou očakávajúc buď Jakea alebo nejakého úchyláka. Pripravená ho vyobjímať alebo zaútočiť. Vyobjímať?! Preboha!! Ja už tuším vôbec nie som normálna. Veď sme pohádaní.

Našťastie tam nestálo nič z toho, čo som očakávala.

,,Preboha Tara, čo ty tu takto sama v tomto odpornom počasí?!" Zachrapčal. Kvôli tme som mu poriadne nevidela do tváre. Potom mi svitlo.

,,Leo?! A ty čo? Kde sa tu berieš? Veď bývaš na opačnej strane mesta!" Tak jeho som tu určite nečakala.

,,Wow! Ty vieš kde bývam?" Uškrnul sa. Pretočila som očami.

,,Keby si bol Nikinou 'kamoškou', ktorá o tebe básní celé hodiny, vedel by si aj aký toaleťák používam. Je tebou ako posadnutá." Asi som povedala priveľa, ale je to pravda, tak čo si budeme klamať. A okrem toho strápniť Niku by mi teraz bodlo a k tomu ešte pred jej predmetom obdivu.

,,To mi lichotí..." uškŕňal sa ďalej.

,,Vieš, čo všetko by dala za to, aby tu teraz stála namiesto mňa? Dokonca by jej ani nevadilo, že jej dážď zničí fasádu." Ohováranie mi fakt ide. Pery sa mi mimovoľne roztiahli do úsmevu.

,,A ty si vôbec nevážíš, že ma tu máš v plnej kráse! Rozhodne by si si z nej mala zobrať príklad." Pokrútil hlavou tváriac sa, že ho to neskutočne trápi. Pravda je však taká, že on ani nevie, čo to slovo znamená. On sa nikdy pre nič a nikoho netrápil. Jeho doteraz najväčším problémom bolo vybrať si, ktoré topánky, podotýkam značkové topánky, si obuje do školy a ktoré poobede.

,,Tak to radšej nie," povedala som rozhodným hlasom. Úsmev mi zamrzol na perách. Spomenula som si na tú fotku. Doteraz som ešte nerozmýšľala, čo s tým urobím.

,,To kvôli tej fotke, však?" Povzdychol si. Bez slova som prikývla. Už sa netváril pobavene, ale ustarostene, čo sa nevidí často. ,,O to sa nestaraj. Odstránim ju. Ty sa musíš postarať o svoju česť alebo povesť, či ako to voláte." Dodal so stále vážnym hlasom. Nečakala som, že sa s niekym dokáže aj normálne zhovárať.

,,Keby to bolo také ľahké ako hovoríš..." zahundrala som si popod nos. Aj tak to počul.

,,Uhm, uhm," odkašľal si urazene. ,,Tak ty neveríš mojim hackerovským schopnostiam?" Aaach, tí chalani. Myslím, že ten 'normálny' rozhovor sa skončil tak rýchlo ako začal.

,,Samozreeejme, že verím. Kto by si dovolil pochybovať?!" Predniesla som teatrálne. ,,Ja len.. Neviem..." Fakt som netušila, čo robiť. Jedno som vedela určite. Nike to vrátim aj s úrokami. ,,Nič podobné sa mi ešte nestalo a ja nemám poňatia, čo robiť." Prehrabla som si vlasy a zúfalo sa zhlboka nadýchla a vydýchla. Keby som aspoň vedela, čo sa na tej párty stalo. A nikto mi to ani nepomôže zistiť. Musím si spomenúť... Ale ako?? Z myšlienok o onej noci záhadnej ma vytiahol Leov hrubý hlas.

,,Skús to nejako obrátiť proti nej." navrhol mi. ,,Počul som, že teba si znepriateliť je ako vykopať si vlastný hrob." Uškrnul sa na mňa. Šibalsky som sa usmiala. Leo spýtavo nadvihol obočie.

,,V tom prípade ti radím, aby si si ten hrob prestal kopať, odstránil tú otrasnú fotku a poradil mi, ako sa pomstiť." Nahodila som neodolateľný úsmev, ale pochybujem, že bol neodolateľný, pretože už asi dvadsať minút som mokla na daždi. Vlasy ako zmoknutá sliepka, tričko nechutne nalepené, make-up zrejme roztečený... Ešteže vonku je pomerne tma, a tak ma nemohol vidieť ostro.

,,Oooo... Pozor na ňu! Len aby si náhodou do toho hrobu nespadla ty, namiesto mňa." Už-už som otvárala ústa, že mu niečo odvrknem, ale... začula som hlasy. Chlapské... Leo ma schmatol za rukáv a ťahal smerom k autu. Bez vysvetlenia. Myslela som si, že prišiel peši... Ani som sa nestihla obzrieť, spýtať kto to bol, prečo utekáme.. a už som sedela vnútri auta. Sama. Zamknutá. Plná strachu.