I can't go out [SK]

2. kapitola

Všetko obyčajné sa prevrátilo na neobyčajné.
Rodičia sa vrátili rozrušení z niečoho, čo sa snažili zahovoriť prácou. Akokoľvek som sa snažila prinútiť ich k rozhovoru o Francúzsku, nepovedali mi skutočný dôvod ich cesty. Vraj iba pre prácu. Emily mi nezdvíha telefón už druhý deň. V škole sa ani neukázala. Niečo sa deje.
Musím na to prísť čo najskôr...

Dnes je konečne piatok, ale ja som vôbec nemala radosť. Po nekonečne dlhom premýšľaní a zapisovaní si poznámok, čo sa dialo na párty som došla k záveru, že netuším čo sa odohrávalo medzi desiatou večer a jednou hodinou ráno. Tri hodiny sú dlhá doba. Za ten čas sa mohlo stať čokoľvek. Toto neznamená nič dobré. A akoby toho ešte nebolo málo pokožka ma každým dňom pálila viac a viac. Začínalo to byť na nevydržanie.
Keďže Emily (mne z neznámeho dôvodu) teraz nechodí do školy a moja banda sa mi akosi vyhýbala väčšinu času som trávila sama, prípadne s Jakeom. V poslednej dobe bol v mojej blízkosti až príliš často. Ja som ho však nedokázala vnímať inak ako kamaráta. Jeho smola... Ja som mu dala jasne najavo, že z toho nič viac nebude. Spomeň čerta...

Práve kráčal oproti mne. Na tvári sa mu črtal hnev a ďalšie nečitateľné emócie.

"Čo sa deje??!" pristúpila som k nemu.

"Toto už prehnala. Vedel som, že ťa neznáša, ale toto je pod jej úroveň. Hlavne, keď ona je oveľa horšia ako ty..." bľabotal nezmyselne.

"Kto?? O čom to hovoríš??" ničomu z toho čo povedal som nerozumela.

"Nechápem odkiaľ vzala tú fotku, veď..." odignoroval moje otázky a pokračoval vo svojich 'úvahach'. V snahe utíšiť ho som mu na pery priložila prst. "Nemalo sa to stať. Toto si si nezaslúžila..." zašepkal. Keď mi došlo, ako úchylne to vyzerá prst som okamžite odtiahla.

"Lenže čo?? Povieš mi to?!" povedala som trochu hlasnejšie ako bolo potrebné. 

Jake sa zhlboka nadýchol a spustil: "No vieš... na tej párty pred dvoma týždňami si bola okolo polnoci pekne mimo. Neviem odkiaľ, ale Nika sa nejako dostala k fotke, ktorou nebudeš práve nadšená. Včera ju zavesila na instagram a dnes sa v škole ešte neukázala." stíchol.
Pomaly som spracovávala všetko, čo práve povedal.

Potom prišla nečakaná otázka. "Tara, nechcem byť trápny, aleee.... odkedy berieš drogy?" vyvalila som naňho oči. Povedal to takým tvrdým a chladným a zároveň sklamaným tónom až som sa striasla.

"Prosím??" nechápem ako si o mne môže myslieť niečo takéto.
"Netuším o čom hovoríš."

,,Nehraj sa na neviniatko a odpovedaj!" zavrčal. Od prekvapenia sa mi slová zasekli v hrdle. Ten teda vie meniť nálady. Pred pár sekundami bol ešte starostlivý, ohľaduplný, pripravený za mňa bojovať... ,,Povedz, čo také by som mal ešte o tebe vedieť? Hmm?! S kým každým si už spala? Teda ak si to pamätáš... Predo mnou sa hráš na obrovskú slušniačku. Robí ti problém len keď sa ťa dotknem, ale spať s inými a drogovať ti zrazu nevadí." Strelila som mu facku. Toto som viac počúvať nemohla.

,,Tak toto si o mne myslíš!? Ďakujem pekne za tvoju úprimnosť!" zaironizovala som. ,,Aspoň viem, čo pre teba znamenám. Myslela som si, že ma máš naozaj rád... Zjavne som sa mýlila." Pokračovala som odmerane po prekonaní prvotného šoku.
,,Vieš čo ma mrzí najviac? To, že som strácala čas s človekom, ktorý za to nestál. Považovala som ťa za svojho ozajstného kamaráta. Myslela som, že si iný než zvyšok bandy, že ma nepovažuješ len za rozmaznanú, namyslenú, chamtivú, pomstychtivú pipku." Do očí sa mi nahrnuli slzy. Úspešne som ich zatlačila a pohľad zabodla do jeho očí. Boli prázdne. Nedokázala som z nich vyčítať absolútne nič.
,,Si horší ako Nicol. Ona sa aspoň nepretvarovala, že ma má rada." Hovorilo sa mi to ťažko, ale tak som to cítila. Otočila som sa a nezastuvujúc svoje slzy som vybehla zo školy. Bolo mi jedno, že z toho budú problémy. Potrebovala som byť sama.
Až teraz som si uvedomila aký bol pre mňa Jake dôležitý, že ho mám vlastne rada. Človek nezistí koho mal pri sebe až kým ho nestratí. Možno som reagovala trochu prehnane, ale toto som od neho nečakala. Od Niky to možno trochu chápem. Nikdy ma nemala príliš v láske. 

- - -

Došla som na koniec mesta. Je tam taký obrovský múr. Sadla som si naň a nohy zvesila dolu. Už ma trochu boleli. Celý deň som sa ponevierala po meste.

Vonku sa už stmievalo. Ja som taká krava! Namiesto toho, aby som teraz trhala Nike vlasy, ja sa tu hnevám na Jakea. Pozrela som si tú fotku na instagrame. Vyzerám na nej fakt hrozne. Ležím na zemi, vlasy na všetky svetové strany, make-up úplne rozmazaný, rúž taktiež, celá bledá ako smrtka a po rukách červené fľaky. Takmer ako mŕtvola. Vôbec som sa na seba nepodobala. Nechápem ako sa to mohlo stať, veď som takmer nič nepila a drogy neberiem. Jedine, že mi niekto niečo pridal do drinku. Lenže ako je potom možné, že si pamätám úplne všetko. Teda ak nerátam tie tri posrané hodiny. Posledné čo si pamätám je, že som si išla vonku prevetrať hlavu. Potom si spomínam až na to ako ma Em zúfalo presviedčala, aby sme už išli domov. Keď som sa pozrela na svoje oblečenie na fotografii, tak som si uvedomila, že tá fotka je spred dvoch týždňov. Zrazu som pocítila strach. Uvedomila som si, že je tma, som sama mimo mesta.. a začala som si namýšľať, že mi niekto chcel na tej párty ublížiť.
A môže sa o to pokúsiť znova...
Môže to byť kdekoľvek...
Môže to byť kedykoľvek...
Môže to byť ktokoľvek...

Vytiahla som mobil. Vytočila Emilino číslo v duchu sa modliac, aby mi zdvihla. Moje prosby žiaľ vypočuté neboli. Poslala som jej sms správu, ale neodpovedala. Začalo sa schyľovať k búrke. Chytala ma panika. Do očí sa mi natlačili nezmyselné slzy.

Po obrovskom sebazapieraní som zavolala Jakeovi. Nedvíhal. Poslala som mu sms so slovami:

Som na konci mesta. Mohol by si prosím ťa prísť?

Po dvadsiatich minútach čakania som sa rozhodla odísť. Škoda, že som vymazala všetky čísla na taxíky. Aj tak nechápem, prečo som vlastne napísala práve Jakeovi. Po tom, čo mi povedal. Napísala som mu ďalšiu sms:

Sorry, to som nepísala ja, ale kamoška. Je už trochu mimo, takže neber to vážne. :D

Ani netuším, čo by som mu povedala, ak by naozaj prišiel. Takto to bude lepšie. Síce prídem domov premočená a rozmazaná ako posledná chudera, ale vždy lepšie, ako znova čeliť stretnutiu s ním.

Kráčala som pomaly, so sklonenou hlavou. Pršalo. Dážď mi nevadil. Práve naopak, milovala som ho. K búrke našťastie nedošlo. Zrejme to boli len moje veľmi nepravdepodobné predpovede.

Hlavou mi výrilo snáď milión myšlienok. Divila som sa, že mi ešte nepraskla. Kráčala som poloprázdnymi Leicesterovskými ulicami.

Zrazu som na ramene pocítila dotyk...

😜😜😜