I can't go out [SK]

18. kapitola

Všetko dobré sa raz musí skončiť, a tak aj môj 'pobyt' v Londýne sa uchýlil ku koncu. Bola som tu síce len pár dní, no aj to stačilo na to, aby som si to tu obľúbila. Z neznámeho dôvodu mi dokonca vadil aj fakt, že Tobiasa už tak skoro neuvidím.

,,Tak sa teda maj!'' Posledný krát som ho objala, hoci trochu nemotorne, ale nevadí.

,,Ahoj. A veľa šťastia!'' Odtiahol sa a s úsmevom si sadal späť do auta. Kto by to bol čakal, že my dvaja budeme dobrí kamaráti už po pár hodinách nášho stretnutia? Ja teda určite nie. No, možno. Ale iba možno!

Odkedy som odišla ani raz som nepomyslela na to, čo asi teraz prežívajú všetci moji blízki. Zrazu mi ten útek nepripadal taký nutný. Sama sebe som sa začala hnusiť. Odkedy dokážem byť taká necitlivá aj k svojim rodičom? Bolo mi zo seba na vracanie. Odkedy ubližujem už aj blízkym? Tvrdo som si zahryzla do pery, akoby to mohlo napraviť, čo som napáchala. V živote som mala iba jedno jediné pravidlo. IBA JEDNO, sakra! Tak prečo som porušila aj to? Zaprisahávala som sa, že nikdy neublížim osobám, ktoré ma majú radi a pomáhajú mi. Nenávidela som ten pocit viny, ktorý sa potom dostavil.
Kľúče od bytu som si nevzala, takže som musela čakať pod dverami. Prešlo už kopec času, no po mojej rodinke úžasných ani stopy.

,,Neboj sa mami, Tara je silné dievča. Ona sa čoskoro vráti. Hlavne nedovoľ slzám narúšať pevný základ tvojho veselého ducha.'' Začula som šepkanie svojho brata. Nič krajšie a zároveň najsmutnejšie som v živote z chlapčenských úst ešte nepočula.

Opatrne som sa postavila zo zeme. Ich kroky sa pomaly približovali. Telo mi zaliala obrovská vlna ľútosti, ktorú následne prevalcovala ďalšia vlna plná slanej vody rinúcej sa mi z očí a vymyla všetky pocity okrem jedného.

,,Mami, prepáč!'' Vykríkla som a vrhla sa do matkinej náruče.

》》》

,,Takže máš pred sebou ešte mesiac školy. To ti ešte dovolíme dokončiť, ale potom sa budeš zdržiavať iba v priestoroch, ktoré ti určíme.'' Iba som prikývla. Bola som vďačná aj za tú školu, lebo okrem nej nebudem chodiť vôbec nikam, ale pomaly som sa s tým vyrovnávala. Snažila som sa vyhýbať nejakým dlhším fyzickým kontaktom a Jake mi v tom pomáhal. Čakala som na moment, kedy ma niekto začne volať netýkavka, keďže iba Jake vie o mojej alergii.
Naša stávka s Leom padla, čo mi ani nevadilo. Keď si to tak vezmem, tak to bol iba bežný arogantný debil, ktorý sa snažil hrať na dobrého iba keď chcel niekoho zbaliť. Mal síce anjelskú tvár, no poď ňou ukrýval bohviečo.
S Emily som nerozprávala odkedy som bola u nej doma. Jake mi ju dosť nahrádzal. Stali sa z nás niečo ako najlepší kamoši aj keď väčšina ľudí nám nechce veriť, že sme iba kamaráti.

,,Ahooj, moja potencionálna frajerka!'' Vybehol na mňa Jake hneď zrána. Tvár mu zdobil obrovský úsmev.

,,Ooch, daj pokooj! Už aj ty začínaš?'' Pretočila som očami. Školské klebety z nás už dávno spravili párik snov.

,,Dnes sa ku mne donieslo, že v rebríčkoch najkrajších a najviac cute potencionálnych párov kradneme prvé priečky.''

,,Nikdy som neverila, že ti to poviem, ale milujem túto školu! Deje sa tu toľko vecí, že bez problémov zabúdam na svoju otrasnú alergiu.'' Poznamenala som zbytočne.

,,Už som čakal, že povieš: Nikdy som nečakala, že ti to poviem, ale MILUJEM ŤA.'' Zvodne pomykal obočím. Šťuchla som doňho, no ním ani nehlo.

,,No to určite. Vieš o mne až príliš vecí a keby sme sa potom rozišli...'' pretočil očami a tentokrát štuchol on do mňa avšak iba jemne.

,,Pokooj! Si až príliš napätá. Uvoľni sa trochu o necelý mesiac končí škola.'' Nepatrne som mučenícky vzdychla. ,,Poďme sa prejsť. Čo ty na to?'' Navrhol.

,,Záškoláctvo?'' Nadvihla som jedno obočie a preskenovala jeho ostré črty až sa mi zrak pristavil na jeho tmavohnedých vlasoch. ,,Iba ak mi dovolíš pohrať sa s tvojimi vlasmi.'' Bola som si istá, že moje oči teraz vyzerali asi ako dve žiariace baterky a zrenice veľké ako loptičky. Milujem hranie sa s vlasmi. Problém bol ten, že som to mala tak trochu zakázané..

,,Fajn. A ty mi povieš, kam si zmizla, keď si utiekla z domu.'' Oh boy, that's gonna be a long story...

Sedela som na lavičke v pustom parku, kde len občas vkročila ľudská noha. Na nohách mi spočívala Jakeova vlasatá ( :D ) hlava, po ktorej mi prsty kĺzali jedná radosť. Medzi nami vládlo ticho.

,,Takže nebudeš mi vyčítať nič z toho, čo sa stalo v Londýne?'' Poťukala som mu prstami po čele.

,,Mal by som? Ja som predsa tvoj kamarát a nie rodič, takže tvoje rozhodnutia a skutky budem rešpektovať.'' Dvihol oči hore smerom k mojim. Odrážalo sa v nich pochopenie a ešte niečo. Niečo, čo som už dlhšiu dobu nevedela rozlúštiť.

Nastala chvíľa, kedy všetko naokolo zmizlo len môj svetlozelený pohľad bol pohltený v tom druhom páre temnohnedých očí. Ak by som tu nebola práve s Jakeom, možno by som bola povedala, že to bola až romantická chvíľka. Ako prvý uhol pohľadom Jake. Následne ho upriamil na moje pery. So stiahnutým hrdlom som čakala, čo sa stane. Moje ruky sa zasekli počas prečesávania v momente, keď som na líci pocítila jeho chladnú dlaň. Nechcela som, aby pokračoval. Nechcela som, aby sa priblížil ešte viac. Nechcela som pokaziť naše skvelé kamarátstvo, no takisto som nemala to srdce odsunúť ho. Nechcela som mu ublížiť tým, že by som prekazila to, k čomu sa práve schyľovalo. Atmosféra hustla. Vietor hlasno zahvízdal, konáre stromov sa pod jeho náporom nebezpečne vlnili. Na tvári ma však ovial teplý mentolový dych. Prvýkrát som netušila, čo v takejto situácii robiť. Odtiahnuť sa? Čakať? Spolupracovať? Prvýkrát som sa vážne zaujímala o to, či svojim konaním niekomu ublížim. Niekomu koho mám rada...

:D :D :D