I can't go out [SK]

8. kapitola

Otvárala ústa, že mi niečo povie, ale zachvátil ju hrozný kašeľ div jej oči nevyskočili z jamôk. To bude asi jeden z príznakov tej choroby resp. alergie. O iných podrobnostiach neviem. Viem iba zopár príznakov, a to pálenie, kašlanie - niekedy aj s krvou, svrbenie alebo v krajných prípadoch omdletie až bezvedomie ak bude príliš dlho v styku s látkou pre ňu škodlivou.

Vzal som ju na ruky a odniesol k autu. Trochu sa bránila, ale nebola dosť silná na to, aby ma od seba odtlačila. Keď som ju položil do auta na sedadlo a prikryl dekou, ktorú som náhodne našiel, akurát prestala kašlať.

,,Ty si taký idiot!" Zaskučala, tak ako jej to zachrípnutý hlas dovoľoval. ,,Najprv mi nadávaš, potom ma zvalíš do vody a teraz sa tu ideš hrať na gentlemana?" Odvrkla, zhodila zo seba deku a šikovne vyskočila z auta. Tvrdo mi pozrela do tváre a odstrčila ma ,,Choď do riti! Daj mi pokoj ty aj všetci ostatní!" potom sa zvrtla a uháňala preč, čo jej nohy stačili.

Prekvapila ma jej reakcia, tak som chvíľu ostal ako v tranze. Doteraz na mňa nikdy ani len hlas nezdvihla. Nieto sa ma ešte dobrovoľne dotkla, aj keď toto bol zúrivý 'dotyk'. Rozbehol som sa za ňou. Dobehnúť ju nebol problém, keďže bola celá premočená a takto sa určite nebeží ľahko. Ja som bol síce mokrý tiež, ale predsa len som nejaký chlap, no nie?

Predbehol som ju a postavil sa oproti nej. Chcela ma obísť, ale nedal som jej šancu. ,,Tara, počúvaj ma!"

,,Prečo by som mala?" Vzdorovala mi.

,,Pretože ma to všetko strašne mrzí." Nadvihla obočie a nahodila otrávený face. ,,Vieš, že ja sa nezvyknem ospravedlňovať...
Lenže teraz ma to naozaj mrzí. Hlavne potom, keď som zistil pravdu."

,,Akú pravdu?" Skočila mi do reči.

,,Noo, že sa ťa pokúsili zabiť..." povedal som opatrne.

,,Počkať. Počkať! A ty to vieš odkiaľ?" Vrhla na mňa spýtavý pohľad. ,,Veď zatiaľ o tom viem len ja a môj..."
Vtedy zistila od koho to mám. ,,Kto ďalší to ešte vie? Dúfam, že rodičia o tom nevedia?" Jej pohľad sa zmenil na zúfalý, ale v momente ho nahradila číra zlosť. ,,Nechcela som, aby o tom niekto vedel..." na chvíľu sa zamyslela a to som využil na svoj prehovor.

,,Ukľudni sa, prosím ťa!" Vyzval som ju a chytil ju pevne za ramená. ,,Tvoji rodičia o tom zatiaľ nevedia absolútne nič. Nemysli si však, že to nechám len tak. Ten Chrisov kamoš, ktorému sa stalo to, čo tebe bol aj môj kamarát." Na chvíľu som stíchol a čakal jej reakciu.

,,Opováž sa o tom niekomu povedať!" Vyprskla na mňa ako nejaká šelma a vymanila sa z môjho zovretia. ,,Nestojím o žiadnú pomoc a ani súcit len kvôli tomu, že ma niekto chcel zabiť!" Mala pravdu. Ak by som sa o tomto nedozvedel asi by som sa jej neprišiel ospravedlniť. Vyčkával by som pokiaľ by ju to neprešlo.
,,Nemusíš sa teraz hrať na dobrého kamoša a takisto sa netvár, že to, čo si vyslovil na moju adresu si nemyslel vážne." Prebodávala ma pohľadom a stále sa triasla od zimy.

Zhlboka som sa nadýchol, aby som sa aspoň trochu upokojil. ,,Dokedy mi to ešte chceš vyhadzovať na oči?" Tentoraz som útočil ja. Nenechám si predsa skákať po hlave?! ,,Ani nevieš ako veľmi som sa prekonával, aby som sa ti ospravedlnil. Stálo ma to poriadnu dávku sebazaprenia, no tebe to aj tak nestačí..." Stíchla. Presunula pohľad z mojej tváre smerom nadol.
Jej bojovná nálada sa vyparila ako mávnutím čarovného prútika. Lenže tá moja stále pretrvávala. ,,Možno na tom, čo som ti povedal je aj trochu pravdy... Kto vie!?" Dvihla hlavu a v mysli ma už zrejme dávno zabila pohľadom.

,,Mysli si, čo chceš mne je to jedno." Porazenecky vzdychla.

,,Ale, čo iné si mám podľa teba myslieť?! V poslednej dobe mám pocit, že ti len zavadziam. Vzdialila si sa mi." Slová mi šli priamo od srdca, čo sa tiež nestáva často. ,,A na mojom mieste by si určite reagovala rovnako, takže nehádž všetko na mňa. Ja som len reagoval..." hľadal som správny výraz.
,,...objektívne." Telom mi prebehla triaška. Zmáčané oblečenie sa mi lepilo na každý kúsok kože a nepríjemne chladilo. ,,Nehovorím, že sme boli nejakí užasní kamoši, ale teraz sme skôr ako dvaja cudzinci. Je mi to úprimne ľúto... ale viac krát ti to už nemienim opakovať." Zmĺkol som. Sám som bol šokovaný, čo všetko som vypustil z úst. Pri Tare si nejako neviem kontrolovať svoj jazyk a nerozmýšľam dopredu.

Nastalo ticho. Bolo počuť iba drkotanie jej zubov. ,,Ak ti to bolo fakt ľúto, tak prečo si minule neprišiel po mňa. Vtedy keď som bola na múriku na konci mesta?" Hlesla. Po hneve neboli ani stopy.

,,Bol som tam." Vzdychol som si. ,,Síce si mi potom písala nech nechodím, ale pre istotu som šiel." Hneval som sa na ňu, ale mal som pocit, že tam jednoducho musím ísť.

Tara nechápavo skrčila obočie. ,,Veď som ťa tam čakala. Neprišiel si..."

,,Práveže prišiel. A vieš, čo som videl?" Opäť na mňa s očakávaním civela. ,,Teba a toho... Lea." Nakoniec som sa rozpomenul na jeho meno.

,,Aha." Poznamenala. Čo viac som čakal?! Veď jej je úplne jedno, čo cítim. Tak ako vždy aj teraz jej to bolo ukradnuté. Začínam uvažovať nad tým či naozaj nie je taká odporná a sebecká, ako mi tvrdilo množstvo ľudí. Známych aj menej známych.

,,Vieš, ja som ho stretla práve, keď som odtiaľ odchádzala."
Tarin hlas prerušil moje myšlienkové pochody.

,,To je už teraz jedno. Hlavne už poďme do auta, lebo tu zamrzneme." Prehovoril som, aj keď som to chcel rozoberať ďalej, ale vedel som, že to nemá cenu. A nemal som chuť sa s ňou opäť pohádať. Jediná podstatná vec bola dostať ju čo najskôr domov a oznámiť jej tu hrozostrašnú správu o jej zdravotnom stave. No ešte predtým im musí ona povedať o tej párty, na ktorej takmer umrela.

,,No.. Tá voda bola fakt studená..." zamrmlala už s mierne dvihnutou náladou. Čakal som, že po tom, čo sa jej stalo bude mať depky. Lenže ona je silná. Napriek tomu si myslím, že vo vnútri prežíva obrovský strach. No nemá na to, aby si nejako ublížila... Chvalabohu!