I can't go out [SK]

13. kapitola

Na gauči sedeli moji rodičia. V momente som sa spamätala a roztvorila oči na maximum.

Nádych. Výdych. Na toto som sa predsa pripravovala. Sadla som si medzi nich a bez slova hľadela z jedného na druhého. Oni robili to isté.

,,Tak, Tara, asi už vieš, že sa ti chystáme niečo oznámiť však?" začal otec.

,,Rada by som to už mala za sebou. Mohli by ste to vyklopiť hneď?!" Toto napätie ma asi zabije.

,,Chceli by sme, aby pritom boli tvoji súrodenci a tvoji blízki priatelia. Mohla by som zavolať Jakea a Emily?" Mama mi položila ruku na koleno a palcom po ňom prechádzala.

,,To v žiadnom prípade! Nechcem tu nikoho z mojich kamarátov!" Zvýšila som hlas, aby im to bolo celkom jasné. Mama na mňa šokovane pozrela.

,,Nech je teda po tvojom, ale Luke a Christian prídu určite!" Postavila sa z gauča a šla po Luka. Pri dverách sa rozozvučal zvonček. Otvorila som. Chris dorazil práve včas. Na tvári však nemal ten svoj typický úsmev. Mračil sa. Bez pozdravu vošiel dovnútra mieriac si to rovno do obývačky.

O pár minút už všetci členovia našej podarenej rodinky boli usadení na svojich obvyklých miestach. Mama s otcom a Chrisom uprostred na gauči, Luke na jednom kresle a ja na druhom. Prosím už nech to toľko nenaťahujú, lebo ma pretrhne od zvedavosti.

,,Môžte začať..." nervózne som im pokynula hlavou. Nebolo už načo čakať, tak mama rozprávala.

,,Ide o tie výsledky testov... Zistilo sa, že máš dosť silnú alergiu na látky nachádzajúce sa v bežných veciach ako je make-up, menej kvalitné oblečenie, voňavky, nejaké jedlá..." nevedela som, čo to presne znamená, no nechcela som ju prerušovať. ,,Príznaky toho všetkého sú: kašeľ, ku ktorému sa môže pridať aj krv ak zješ, vypiješ alebo vdýchneš nežiadúcu látku, svrbenie a pálenie pokožky ak sa jej dotýkaš a pod. Najhoršie je omdletie. Nastane iba ak tej konkrétnej látky bude na tvoje telo príliš veľa." Mama sa na chvíľu odmlčala a čakala moju reakciu.

,,Takže tie vaše odchody do Francúzska neboli kvôli práci." Skonštatovala som bez akýchkoľvek emócií.

,,Jediný kto o tejto alergii a jej liečbe vedel viac, bol jeden francúzsky lekár." Vysvetlil mi otec.

,,Fajn. A aký to bude mať dopad na môj doterajší život?" Spýtala som sa so strachom a neustále sa hrala s prstami.

,,Istý čas budeš musieť žiť v tzv. karanténe. Budeš izolovaná od sveta vonku a tým pádom aj škodlivých látok. Nebudeš môcť chodiť do mesta, jedine na pár minút na záhradu. Nemala by si sa s nikým objímať ani príliš dlhý fyzický kontakt nie je dovolený. Nesmieš piť žiadne sladené vody iba čistú vodu. Budeš držať diéty, ktoré budú podporovať tvoju liečbu. Prerobíme ti izbu v podkroví tak, aby ti vyhovovali všetky materiály..." prekonávala som slzy, ako najviac to šlo. Bravúrne som to zvládala a zachovávala si stále chladnú hlavu.

,,Na ako dlho?" Postavila som sa z kresla a vtrepala sa na gauč medzi mamu a Chrisa.

,,Nevieme. Do konca letných prázdnin určite. Potom sa uvidí. Štúdium budeš musieť prerušiť a na konci leta budeš robiť skúšky. Ak ich spravíš, úspešne si zvládla druhý ročník." Všetci na mňa vrhali ľútostivé pohľady. Bolo mi na vracanie. Vtom som si niečo uvedomila.

,,Takže pre toto ste sa v poslednej dobe ku mne všetci správali tak milo. Bolo to iba z čírej ľútosti... Ja naivná som si myslela, že ty, Chris si ma prišiel navštíviť preto, že som ti chýbala. A ty, Luke... už aspoň poznám dôvod tvojho dočasného, slušného správania, ale už sa viac nemusíte hrať na starostlivých, lebo ja odchádzam!" Vykričala som im všetko, čo mi napadlo, vstala z gauča a z mobilom v ruke som utekala k vchodovým dverám. Treskla som nimi a utekala nevedno kam.

,,Tara, počkaj! Kam ideš?" Po ceste som zaregistrovala Leov hlas, no neotočila som sa. Bežala som, čo mi nohy stačili. Nastúpila som do prvého autobusu, ktorý šiel. Sadla som si úplne dozadu, opierajúc si hlavu o sklo a nohami opretými o sedadlo predo mnou. Túžila som len nachádzať sa niekde, kde ma nikto nepozná. Prečo sa to muselo stáť práve mne? Ako budem ďalej žiť bez objatí alebo akýchkoľvek dlhších dotykov. Teda môžu sa ma dotknúť, ale len na rýchlo. Keď to bude pridlho bude ma svrbieť pokožka alebo dokonca omdliem. Milé. V mojom živote sa otvára nová kapitola s názvom All natural. Takmer všetky veci v mojom okolí by mali byť z prírodného materiálu.

Začali ma pohlcovať samé čierne myšlienky. Neplakala som. Jediné, čo som cítila bol hnev na celý svet. Cestovala som už tak dlho, že sa mi privierali viečka. Snažila som sa držať ich otvorené, aby som videla kam cestujem, márne...

Christian

Videl som, že Tara sa snaží byť silná, ale bolo toho na ňu priveľa. Bez slov som na ňu hľadel a čakal, ako zareaguje.
Vyskočila z gauča, utiekla k dverám, niečo zakričala a už jej nebolo. Trhalo mi to srdce. Prečo sa to stalo mojej malej sestričke? Prečo radšej nie mne? Všetci bezmocne hľadeli na dvere, neschopní pohybu.

Vystrelil som z gauča a šiel ju hľadať na priehradu. Nebola tam.
Po ceste som stretol toho chalana, ktorý sa minule s Tarou rozprával, keď sme išli na raňajky.

,,Hej ty! Nevidel si Taru?!" Zadýchane som to na neho od chrbta vybalil. Zľakol sa a takmer automaticky na mňa zaútočil.

,,Čo ti je-?" Zasekol sa. ,,Ty si jej brat?" spamätal sa. Prikývol som.

,,Vy ste divní... Asi pred hodinou tadiaľto prebehla ako blesk a ani sa neotočila, keď som na ňu volal." Nič viac ma nezaujímalo, tak som sa rozbehol tým smerom. Prehľadal som každý bar, kaviareň, ktorá sa mi priplietla do cesty až som došiel k tomu povestnému múriku. Nebola tam. Beznádej mi zaplavovala všetky triezvo rozmýšľajúce bunky. Zo zvesenou hlavou som kráčal naspäť domov. Vtom mi nad hlavou zasvietila žiarovka, moja posledná nádej...

Christian Foster: Nie je u teba Tara?

Jake Illinger: Nebola tu už od minulého týždňa. Teraz sme sa trochu odcudzili. Prečo? Stalo sa niečo?

Christian Foster: Povedali sme jej o alergii a niekam ušla. Nevieš kam mohla ísť? Nikto z jej kamarátov nevie kam mohla zmiznúť. Na priehrade a pri múriku nie je.

Jake Illinger: Netuším, kde môže byť ani kto by to mohol vedieť. Z našou bandou sa teraz moc nebavila.

Christian Foster: Skús ju nájsť...

A som v riti. Predpokladám, že ona sama sa tak skoro nevráti a ja netuším, kde ju mám hľadať.

,,Nenašiel som ju. Vy máte niečo nové?" Sklesnuto som predstúpil pred rodičov. Otec pokrútil hlavou a mama len hľadela na dvere.

,,Musím vám niečo povedať, ale sľúbte mi, že nebudete hysterčiť a robiť unáhlené závery!" Pokynul som im, aby si radšej sadli.

,,Pokúsime sa." Pousmiala sa mama. Je na čase, aby zistili o tej nepríjemnej udalosti z párty a tým pádom aj o 'spúštači' tejto alergie...