Milujem Ťa ty trdlo Patrikovými očami

Obchod

Prejem príjemné čítanie 😃

Áno! Je to tu! Prežil som posledný deň v škole. Teda prežil som ho už včera. Prečo? Pretože máme konečne prázdniny. Nie, letné to nie sú. V podstate iba jarné. To znamená, že už iba štyri mesiace do školy. Yeah.

Takže ma čaká týždeň nič-nerobenia. Ja sa tak teším. Síce mi chýba nejaká spoločníčka.

Hm... Laura sa so mnou rozišla. No ale to bolo už dosť dávno. Ja ani neviem, prečo sa so mnou rozišla. Ale asi pre Tomáša. Veď prečo si nezačať so mnou? Po pár dňoch sa so mnou rozísť a putovať k Tomášovi?

Babská logika. Neviem čo má Tomáš a ja nie. On má vlastne o rok aj niečo viac.

Tomáš sa a Laurou aj tak rozišiel. Neviem, čo tým dosiahla.

Ale raz stretnem babu, ktorá bude moja a nie Tomášova.

No a teraz v skratke niečo o mne. Volám sa Patrik, mám 15, pomaly 16. Bývam v krásnom Slovenskom meste Poprad.

No a to zatiaľ stačí, nepotrebujete vedieť celý môj životopis.

„Paťo! Poď prosím ťa sem!" zakričala na mňa mamina.

Super. Nič-nerobenie sa začína. Neochotne som zišiel dole schodmi. Som zvedavý čo zas chce. Veď to môže urobiť Tomáš alebo Maťa. To sú moji súrodenci, keby niečo.

„Áno?" opýtal som sa, keď som zišiel dole.

„Choď mi prosím ťa kúpiť do obchodu droždie. Ale ponáhľaj sa! Potrebujem ho do koláča."

Tak som teda urobil, ako mi mamina kázala. Rýchlo som sa obliekol a obul. Snažil som sa ponáhľať. Lenže obchod je od domu dosť ďaleko. Keď to potrebuje tak rýchlo, mala po to poslať oca. Ten by išiel na aute.

„Dobrý." Pozdravil som paniu v obchode.

Rýchlo som zobral droždie. Podal som predavačke 20 centov a ponáhľal som sa domov.

„Ehm...Ahoj nevieš náhodou kde sú tu najbližšie potraviny?" Opýtalo sa ma nejaké dievča, keď som bol na moste.

Zazriem na ňu s úškrnom. Vari je sprostá? Čo nevie trafiť ani do obchodu?

Lepšie som si ju obzrel. Mala krásne modré oči a hnedé dlhé vlasy. No na babu bola dosť vysoká. Skoro ako ja. To sa u nás v Poprade nevidí.

„Ehm...Nevieš náhodou kde sú tu najbližšie potraviny?" osloví ma ešte raz. Čo som vari sprostý? Keď som sa na ňu tak kukal, tak asi hej.

„Ehm, prepáč. Zamyslel som sa. Pôjdeš niekoľko metrov rovno. Potom zahneš doľava. Prejdeš cez most a zahneš doprava. Tam je obchod."

Bezradne a nechápavo na mňa pozrela. Pochopil som, že to bude beznádejný prípad. Alebo sa sem iba teraz nasťahovala.

„Ak chceš zavediem ťa tam." Ponúkol som jej. Viem, že sa mám ponáhľať, ale kašlem na to.

„Ďakujem. Budem rada."

Usmiala sa na mňa. Ja som nej opätoval úsmev. Nenápadne sa na mňa zapozerala. Nehovorím, že som nejaký pekný. Klasika. Vysoký, hnedé vlasy a zelené oči.

„Ako sa voláš? Teba som tu ešte nevidel." Konečne som ju oslovil.

„Bianka. A to preto, lebo som tu iba odvčera."

„Pekné meno." Pochválil som jej ho. Mne sa fakt páčilo.

„Ďakujem. Ty sa ako voláš?"

„ Patrik. Koľko máš rokov?"