Milujem Ťa ty trdlo Patrikovými očami

Človeče nehnevaj sa!

Prajem príjemné čítanie 😃

„Dík Bia.” Začul som Oliverov hlas spoza dverí.

Takže Tomáš neklamal, keď povedal, že sem videl ísť Biu. To bola nejak krátko v tej nemocnici. Veď včera som sa ožral do nemoty, ale predtým som ju bol ešte pozrieť, takže to muselo byť potom predvčerom.

Chytil som kľučku dverí a pootvoril som ich. Pravdepodobne som neprišiel vo vhodnej chvíli, pretože sa tam akurát objímali. V tele sa mi rozlial príjemný pocit, keď som uvidel Biu. Hneď, ako ma zazreli, Bia odskočila do Oliver.

„Čau Paťo.”

„Ahojte..Bia ty si kedy prišla z nemocnice, že si už tu?” Opýtal som sa trochu nechápavo.

Bia si to však trochu zle vysvetlila, a tak sa zvrtla na odchod. Jasné, ženy. Iné vysvetlenie na to neexistuje. Veď som jej nič nepovedal, a ona sa urazila.

„Bia, nikam nechoď.” Zvolal som za jej miznúcou postavou. Pretočila očami a behom sekundy bola späť.

„Ideme si niečo zahrať?" spýtal sa Oliver, ktorý niekam zmizol a vrátil sa s krabicou hry, Človeče nehnevaj sa. Rozložili sme si plány. Bia si okamžite schmatla modré figúrky. Medzi mnou a Olom vypukla bitka o zelené, ktorú som vyhral.

„To je v péčku!” Zakričal som, keď som znova prehral.

„Haha. Tak ti treba!” Vysmievala sa mi Bia, ktorá opäť vyhrala.

„Ja sa s vami nehráám.” Zahlásil som ako malé decko. Kôli lepšiemu efektu som odul aj spodnú peru.

„Ale Paťkoo. Veď to je hra, Človeče nehnevaj sa.”

„Ale Bibkaaaa. Veď ja sa nehnevám, len sa zlostím.” Na margo mojej hlášky sme sa všetci začali smiať.

„Ešte jednu.” Zahlásil Oliver, a hodil kockou.

„Bianôčka, karma ti to vrátila.” Vysmial som sa Bii, keď bola moja posledná figúrka v domčeku. Bia tam nemala ešte ani jednu, a Oliverovi treba hodiť ešte jednotku.

„Tak Bia, prehrala si na plnej čiare.” Skonštatoval Oli.

„Veď som toľko ráz vyhrala, že mi to nevadí.”

„Prosím vás, buďte tichšie, pretože dvojičky už išli spať.” Prerušila náš smiech Oliverova mama.

Huups. To musí byť mimimálne deväť hodín.

„Chalani bolo mi s vami dobre, ale vzhľadom na to, že je už toľko veľa hodín, idem už domov.” Vyrapotala Bia, ktorá zmizla rýchlosťou svetla. Už na nás zakričala iba čaute. Takže odišla. Rýchlo som zbehol dolu schodmi, obul si topánky a prehodil cez seba vertovku. Vyšiel som z dvora a rozbehol sa za Biou. Keď začula moje kroky, zastala a obzrela sa.

„Môžem ťa ísť odprevadiť?" Prerušil som ticho medzi nami.

„Jasné.”

Mlčky sme prešli tých pár krokov a keď sme stáli pred domom tety Idreovej silno som Biu objal. Pritisla sa ku mne bližšie a ja som vnímal len teplo jej objatia.

Chcel som ju objímať každý deň. Proste som sa cítil pri nej úžasne. Ja sa pri nej cítim úžasne a ona ma nemá zrejme rada. Okej, možno trochu, ale láska z toho zrejme nebude.
Chcel som ju ešte objímať, lenže to nebolo možné. Vo vrecku mi zavibroval mobil, ktorý ohlasoval hovor. Nedobroboľne som ho zdvihol, a povedal mamine, že som u Olivera. Medzi tým mi prišla aj správa od Oliho, že sa mám ešte zastaviť.