Milujem Ťa ty trdlo Patrikovými očami

Prekvapenie

Prajem príjemné čítanie ☺ 

Nuda, nuda a ešte raz nuda. Prekliata nemocnica. Už som tu päť dní a nič nerobím. Len spím, jem to otrasné nemocničné jedno a každý deň rozprávam rodičom a súrodencom to isté. Nemám tu so sebou ani telefón ani notbuk. Jednoducho tu nemám nič. Nemôžem si písať s Biou, chalanmi, s nikým. Cítim sa tu ako väzeň.

Chvalabohu idem zajtra domov. Ukecávanie primárky ma síce stálo jednu čokoládu a tri hodiny času. Ale stálo to zato!

Nasľuboval som jej hory doly a ona mi zajtra dovolí odísť domov! Juchú. Aspoň nejaká pozitívna správa.

„Ahooj." Vbehne mi veselo do izby mamina.

„Ahoj. Počula si tú super správu?" Opýtam sa nadšene.

„Jasné, teším sa, že ideš domov. To čo si už začal baliť aj mladé primárky?"

„Ha ha. Len sa mi tu už nechce vylihúvať. Doma mi bude oveľa lepšie. A aj tak mi tu nič nerobila, len sa zbytočne nudím. A to môžem robiť aj doma."

„No zabudni môj zlatý. Budeš sa učiť na testovanie a prijímačky. Určite si tu osprostel za ten týždeň ničnerobenia."

„No ďakujem." Odpovedal som naoko urazene.

„No neurážaj sa, lebo ty tu vybavím ešte dlhší pobyt."

„No to hádam nie." Vykríkol som zdesene.

„Neboj sa. Bežím ja preč, lebo idem ešte na nákup. A všetko aj zatvoria, kým sa to s tebou povyprávam."

„Tak čauko. Vidím sa zajtra."

„Ahoj. A dones mi niečo normálne na oblečenie."

„Neboj, ahoj." Na líce mi vtisla bozk a odišla.

Takže zajtra o takomto čase budem na ceste domov, paráda. Komu je lepšie? Potom týždeň doma, prijímačky a ahoj škola. Predčasne mi začnú prázdniny a budem môcť byť doma. Hurá! Komu je lepšie?

„A-ahoj." Prerušil ma z dumania pozdrav.

Otvoril som oči a pohľad premiestnil na dvere. Dnu kukala osoba s nádhernými modrými očami a hnedými vlasmi. Neveriacky som zažmurkal a pozrel sa na ňu ešte raz. To sa mi snáď sníva! Určite je to len nejaký výplod mojej hlavy, ktorá utrpela silný zásah pukom.

Alebo žeby nebol? Je to naozaj a ona tu stojí vo dverách a pozerá sa na mňa. Žeby prišla kvôli mne do Popradu? To je hovadina. Takže je to zrejme znova výplod mojej trafenej hlavy. Presne takisto ako ten sen v ktorom sme sa bozkávali a ona mi povedala, že ma ľúbi. Či miluje?

„Bia? Si to naozaj ty? Alebo sa mi znova sníva?" Vykríkol som nakoniec.

Ešte tu možno budem aj za blázna, ktorý potrebuje psychiatra. Len aby tam naozaj stále on. Moja Bia z mäsa, krvi a kostí.

„Áno." Odpovedala. Takže sa mi to nesníva a predo mnou stojí reálna Bia.

„Poď na moju hruď." Roztiahol som ruky, aby som ju mohol objať. Objať a už nikdy ju nepustiť.

„A teraz mi to môžeš všetko vysvetliť."

„Ale to je dlhý príbeh." Snažil som sa z toho vyvliecť.

Bia zrejme netuší, čo sa mi stalo. Nemal jej to kto povedať. Možno Maťa alebo Tomáš, ale mám pocit, že s nimi v kontakte nie je.

„Ale no taak. Ja môžem aj odísť a už sa nevrátiť." Povedala naoko urazene.

„No dobre. Sadni si." Rezignoval som. Tak či tak by to niekedy zo mňa driapala. „V pondelok som bol na hokeji. Mali sme ho preto, lebo sa pripravujeme na súťaž. Už v nedeľu večer som zistil, že mám mierne zvýšenú teplotu.."

„Ale prečo si to nepovedal mame?" Prerušila ma zvedavo.

„Lebo som si myslel, že to prejde. Večer som si dal Paralen. Vieš ako to chodí. Ráno som to nejak neregistroval, lebo som zaspal. Našťastie sme mali iba päť hodín, a tak som si povedal, že to prežijem. Keď som prišiel zo školy meriam teplotu a vidím 37,9. Okej. Tak ďalší Paralen. To som si už ľahol, lebo som mal ešte dve hodiny do tréningu. Lenže ja som zaspal. Zobudila ma až správa nazlosteného trénera. Rýchlo som vzal korčule a pálil na štadión. Ešte som poriadne nebol ani na ľade a už po mne letel puk, ktorý ma trafil do hlavy. A ja som spadol na zem a hneď som upadol do bezvedomia." Porozprával som Bii celý nezáživný príbeh.

Pozrel som jej smerom. V do očí sa jej hrnuli slzy.

„Ale prečo si nemal na prilbu?" Vysúkala zo seba.

„Ja som ju nemal mať. Prilby si dávame na hlavu, až keď máme po rozcvičke. Vtedy mali iba rozcvičku a Maťo trafil prisilno puk, ktorý ma zasiahol."

„A bol sa aspoň ospravedlniť?"

„Jasné. Bolo tu naklusané celé družstvo. Ale momentálne dávam hokeju zbohom. Možno začnem chodiť až v septembri, možno vôbec."

„Ale ak ťa to baví a zdravotný stav to povolí."

„No to neviem. Otras mozgu, zlomená ruka a že vraj niečo s kolenom. A kolená sú dosť podstatné veci pri hokeji."

Keď som o tom rozprával, prišlo mi trochu ľúto, že už nebudem možno hrávať. Veď hokej je moja srdcovka. Ale čo už.

Bia zrazu vstala z postele, vrhla sa ku mne a objala ma. Veľmi silno.

„Bia?" Oslovil som ju, keď sa odtiahla.

„Prečo si prišla?"

„Lebo mi tvoja mama písala, čo sa stalo. Spýtala sa, či ťa neprídem pozrieť. Neváhala som ani sekundu. Hneď som išla prehovárať rodičov. Bola som celkom v koncoch, ale keď mi dala mamina vo štvrtok dva lístky do Popradu, patrila som k najšťastnejším ľuďom na zemi."

„Prečo dva?"

„Božee, ty si taký zvedavý."

„Kto a veľa pýta, veľa vie." Argumentoval som s úškrnom.

„No okej, vyhral si."

„Tak počúvam."

„Lebo musel ísť aj Rišo."

„Veď ale to je kto?" Veľmi dobre som vedel, že Rišo je Biin brat.

„Môj frajer." Alebo nemyslíme toho istého Riša?

„No to je strašne smiešne. Dotrepala si sa sem s frajerom, ktorý ani nevie kde si. Pritom si prišla za mnou. A keď máš frajera, prečo ma tu len tak objímaš?" Vykríkol som celkom nahnevane, keď sa začala smiať.

„Pretože je to môj brat."

„Ty chodíš s vlastným bratom?" Zvolal som prekvapene.

„Nie!" Začala kričať už aj Bia. „Rišo je môj brat!"

„Ty si robíš zo mňa srandu?!"

Čo mám teraz od nej čakať? Myslíme toho istého Riša, ktorý je jej brat, alebo má na mysli iného Riša, ktorý je jej frajer? Kto sa má v tej bláznivej ženskej vyznať?

„Nie, prisahám, že Rišo je môj brat."

Po tom, ako mi potvrdila, že sme mali na mysli toho istého Riša ma oblial super pocit. Aspoň som mal istotu, že ma Bia nevymenila a že mám u nej aspoň malú šancu.

Takto sme sedeli a kecali spolu ešte hodnú chvíľu. Veď tak to má byť, nie?