Milujem Ťa ty trdlo Patrikovými očami

Pukom rovno do hlavy

Prajem príjemné čítanie 😊

„Paťo? Mohol by si nám prísť zopakovať Sovietizáciu Československa?" Vyrušila ma zo spánku učiteľka.

Nechápavo som na ňu pozrel. Prečo mám ísť odpovedať?"

„Vychádza ti tu medzi jedna dva a myslím, že chceš jednotku. Tak poď." Pokračovala učiteľka ďalej.

„Máš ísť odpovedať." Drgol do mňa Oliver sediaci vedľa mňa.

Vykročil som ku katedre a začal jej rozprávať, to čo odo ma chcela. Učil som sa, takže som s tým nemal roblém. Učivo som jej porozprával a učiteľka ma poslala s jednotkou naspäť do lavice.

„Si v pohode?" Opýtal sa Oliver pomedzi to, ako nám diktovala učiteľka poznámky.

„Dajme tomu." Ďalej som mu nevenoval pozornosť.

Nepotreboval som, aby vedel, že sedím vedľa neho a mám horúčku. Nemôžem ísť domov. Musím si to tu pretrpieť do konca vyučka a potom ísť znova na tréning.

Áno, aj dnes mám tréning. Mal som ho aj v sobotu. Popravde, po ňom som ostal úplne mŕtvy. Prišiel som domov o šiestej, zaľahol do postele a prespal polku nedele.

Mamine popri všetkej robote nejak ušlo to, že mám horúčku. Jednoducho, dal som si Paralen, vypotil sa, teplota klesla a nejak som pretrpel zvyšok dňa. A to isté som spravil aj dnes ráno.

Lenže dnes ráno som zaspal. A to som išiel v nedeľu do postele o ôsmej. Ráno zazvonil prvý budík, druhý, tretí a ja som spal ďalej. Zobudil som sa krátko pred ôsmou. Na prvú hodinu som meškal.

Keď sa ozvalo zvonenie, moje srdce zaplesalo. Mohol som odtiaľto odisť a ísť si domov pred tréningom pospať.

„Kámo, aj ma počkáš?" Kričal za mnou Oliver. Domov som sa doslova rozbehol.

„Čo sa s tebou deje? Už sa ani nestretávame, v poslednej dobe si nejaký divný." Skonštatoval, keď ma dobehol.

„Vieš čo sa deje? Sťahujeme sa. Nedochodím deviatku, idem odtiaľto 120 kilometrov. S Biou nebudem možno nikdy chodiť, a ani ju možno už nestretnem. Alex ma znova dobil, na bruchu mám 15 centimetrový šrám. O dve hodiny idem na tréning, od piatku mám horúčku. A skurvene mi chýba Bia."

„To si robíš prdel. Vy sa idete sťahovať? To si mi chcel kedy povedať?"

„Dozvedel som sa to v sobotu."

„Kedy a kam?"

„Koncom mája a neviem. Nepýtal som sa. Len som bol naštvaný, že nám to nepovedali skorej."

„Takže môj dlhoročný kamarát sa sťahuje preč. Prečo vlastne?"

„Že vraj oco dostal lepšiu prácu. Kúpil tam dom, pôjdeme tam teraz bývať. A čiastočne kvôli mne."

„To už prečo?" Síce bol Oliver naďalej mojím najlepším kamarátom, stretávali sme sa menej a nevedel to, že ma Alex dobil.

„Alex ma už asi štvrtý krát dobil." Odpovedal som s povzdychom.

„To myslíš vážne?"

„Oliver, prečo som chodil večne s rozbitou perou? Prečo som sa na telesnej čo najrýchlejšie prezliekal? Lebo ma dobil Alex. Brucho mi zdobila asi tri modriny. A ten šrám. A vidíš tú modrinu na líci?"

Prstom som si namieril na líce, aby sa pozrel. Trochu tá modrina zmenila farbu a vybledla, ale bolo ju stále krásne vidno.

„Prečo to Alex robí?"