Milujem Ťa ty trdlo Patrikovými očami

Nevyriešený problém

Prajem príjemné čítanie ☺ 

Pomaly som kráčal po zamrznutej ceste domov. Slniečko mi hrialo príjemne do chrbta, ale aj tak bola zima. Veď jasne, tu je vždy poriadna zima. Niekedy napadne sneh ešte aj v apríli.

Pomaly som otvoril bránku domu. Pred dverami stálo nejaké dievča v modrej vetrovke a dobíjalo sa ku nám domov. Samozrejme, že klopala márne. Rodičia boli v robote a Maťa s Tomášom v škole.

Dúfajúc, že je to Bia, zvolal som: „Bibka, darmo tam čakáš. Nikto nie je doma."

Pomaly sa otočila. Zo srdca mi padol šuter, pretože to bola Bia. Áno. Stále som si to s ňou nevyriešil. Ako blbec som sa jej vyhýbal skoro týždeň.

„Akurát teba hľadám." Odsekla nazlostene.

„Tak poď." Povedal som odomykajúc dvere.

Obaja sme vošli do chodby, kde sme sa povyzliekali a povyzúvali. Vyšiel som do izby s Biou v pätách. Naznačil som jej, aby si sadla ku mne na posteľ. Pritisol som sa ku nej bližšie.

Za ten týždeň mi neuveriteľne chýbala. Chýbal mi jej úsmev, jej smiech a hlavne jej krásna vôňa. Teraz by som sa jej mal ospravedlniť za vyhýbanie sa.

„Máš chvíľku?"

„Jasné, pre teba si ju vždy nájdem." Odpovedal som jej pravdivo. Konečne sme spolu, tak to musím využiť.

„Ja...ja by som sa s tebou chcela porozprávať."

„To aj ja."

Zas nastalo trápne ticho. Hanblivo som sklopil pohľad dole a hľadal tie správne slová. Čo jej mám vlastne povedať? Tak, treba sa jej ospravedlniť za to, že som sa jej vyhýbal. Ospravedlniť sa za obsah hádky, ktorú počula. A ešte nejakú omáčku okolo toho.

„Bia, prepáč, že som sa ti vyhýbal." Neisto som začal. Bolo to to prvé, čo ma napadlo. „Viem, že som riadny somár a korunovaný blbec. Utekal som pred problémami. Nesnažil som sa ich vyriešiť. Myslel som, že keď sa ti budem vyhýbať, tak to bude lepšie. No bolo to iba horšie. Stále som na teba myslel. Chcel som ti aj zavolať, ale nemám tvoje číslo. Viem, výhovorka. Bývaš o dva domy ďalej. Je mi ľúto, že si musela počuť práve tú hádku. Tomáš vedel, že prídeš. On to spravil naschvál. Vyprovokoval ma. Potom sme si všetko vykričali. Ani ma nenapadlo, že stojíš za dverami. No je mi to ľúto, že si sa to musela dozvedieť takto. Prepáč."

Fú, už to mám z krku. Síce som jej potáral aj trochu hovadín, ale čo už. Nemusí vedieť, že som aj ja vedel, že príde. A čo sa dozvedela takto? To tiež neviem.

„No, s niektorými vecami musím súhlasiť. Snažil si sa utiecť pred problémami a vyhýbal si sa mi. Bola som snáď každý deň von. Obchod, Oliver, prechádzka. Nevidela som ťa. Ani som o tebe nič nevedela. To, čo sa stalo medzi tebou a Tomášom neviem. Aj ty mne prepáč za to, že som tu po vás kričala. Mňa to vtedy strašne naštvalo. A najlepšie na tom bolo, že ste riešiť s kým budem chodiť. Je to moje rozhodnutie. Môžem chodiť s tebou aj s Tomášom. Teraz viem, že ma miluješ. Ja s tým nespravím nič. Teda spravím. Poviem ti to na rovinu. Beriem ťa ako kamaráta. Neuraz sa. Poznám ťa len chvíľku. Pozri, v mojom srdci miesto máš. Možno keď ťa stretnem v lete tak sa do teba zamilujem. Zatiaľ to je len kamarátstvo. Prepáč."

Vie, že ju chcem? Berie ma ako kamaráta? Aj to je niečo. Je tam šanca, že s ňou niekedy budem. To je hlavné. Možno budeme spolu.

„To je v pohode. Nechcem na teba tlačiť. A máš pravdu. Poznáme sa krátko a bývame od seba dosť ďaleko. Keby sme spolu trávili viac času je to iné. Inak, počul som váš rozhovor s Maťou."