Milujem Ťa ty trdlo Patrikovými očami

Dokedy ťa to bude ešte baviť?

Prajem príjemné čítanie ☺ 

„Alex, doprdele, dokedy ťa to bude ešte baviť?" Zakričal som naštvane na Alexa.

„Hm, dokiaľ nebude Nina tvoja frajerka."

„Tak na to zabudni môj milý. Ešte raz sa o niečo pokúsiš tak ťa pôjdem zažalovať za napadnutie. Už ma fakt prestáva baviť chodiť večne dobitý."

„Tak si ma choď zažalovať. A ja im poviem, že si znásilnil Ninu."

Kurva, len to nie. Samozrejme, že to nie je pravda. Niny by som sa ani nedotkol.

Naštvane som sa otočil a smeroval domov. Z vrecka som vybral vreckovku, ktorú som si priložil ku rozbitej pere. Vreckovka bola za pár minút celá od krvi.

V skratke, odkedy odišla Bia, dni sa vlečú ako sople. Prešli len dva týždne, dva úbohé týždne. Mne to pripadá ako rok. Prečo už nemôžem byť konečne pri nej a objímať ju?

Odomkol som vchodové dvere domu a vošiel dnu, kde bolo absolútne ticho. V chodbe som zhodil tašku, vyzliekol si vetrovku a vyzul sa.

Hneď som si to namieril do kúpeľne. Pri pohľade do zrkadla som si zanadával. Rozbitá a opuchnutá vrchná pera. Paráda. To sa bude zas vysvetľovať.

Ani sa nečudujem, že našim to nejde do hlavy. Za tie dva týždne som prišiel domov dotlčený už tretí krát.

Brucho mi zdobí krásna čierna modrina už takmer 10 dní. Rozbitá pera sa už stihla dvakrát zahojiť. Aj modrina na hrudi.

Tričko, ktoré som mal na sebe som hodil do koša na pranie. Zrak mi padol na odraz v zrkadle. Konkrétne na ďalšiu rysujúcu sa modrinu.

Fakt úžasné, dokonalé. Keby ma niekto videl, pomyslel by si, že ma doma týrajú. Ktovie, čo si budú myslieť učitelia, keď prídem tretíkrát v priebehu dvoch týždňov do školy s rozbitou perou.

Nešťastne som vošiel do izby, kde som hneď padol do postele. Zrak mi padol na budík. Do tréningu mi ostávali ešte dve hodiny. Dne hodiny, kedy si tu môžem len tak oddýchnuť. Kašľať na učenie. Veď zajtra je aj tak sobota.

Vo vrecku teplákov mi zavibroval telefón. Vybral som ho a odpísal ma mamčinu správu. Otvoril som kontakty. Len tak som sa prehrabúval v kontaktoch. Zrak mi padol na jedno číslo, uložené pod menom Šípková Ruženka Bia ♥ . Bez váhania som vytočil jej číslo.

„Ahoj, deje sa niečo?" Ozval sa veselo.

„Ahoj. Prečo by sa malo niečo diať? Len som sa chcel opýtať, ako sa máš."

„Ale tak fajn. V škole sa točí všetko okolo testovania. Všetci sú z toho na prášky."

„Tak to ti verím. Aj u nás to tak je. Bia?"

„Počúvam ťa."

„Len ma napadla jedna vec."

„Paťo už prosím ťa hovor. Horím nedočkavosťou." Nadšene zakričala do telefónu.

„Nechcela by si večer volať cez skype? Lepšie by sme sa porozprávali a ja by som mal pocit že si so mnou."

„Jasné, rada sa s tebou porozprávam."

„Tak okolo desiatej by sa ti dalo? Či skorej?"

„Nie, o desiatej je to v pohode. Predpokladám, že máš tréning preto sa ti skorej nedá."

„Predpokladáš správne. Končím okolo ôsmej, kým prídem domov, najem sa, skočím do sprchy s dostanem sa do postele tak bude možno aj desať. Sľúbiš mi jednu vec?"